Vy ste nestorom kysuckých lekárov. Váš vek, skúsenosti a výsledky vám dávajú akúsi akreditáciu hodnotiť tú dnešnú dobu, jej ľudí a niet azda profesie, ktorá by bola bližšia k ľudskému životu ako tá vaša. Keď k tomu pripočítame fakt, že nie ste len pôrodníkom, ale aj spisovateľom, dovolím si vás pre toto interview nazvať kysuckým Dantem Alighierim. Dielo Božskej komédie sa skladá z troch častí - Pekla, Očistca a Raja. Začnime teda odvrátenou stranou mince...
- Preháňate to v lichotivom príhovore. Rozhodne si nezaslúžim až také vyhodnotenie môjho pôsobenia na Kysuciach. Nič mimoriadne som nerobil. Snažil som sa len plniť to, k čomu ma zaväzovala Hippokratova prísaha, čo sa odo mňa vyžadovalo a bolo mojou pracovnou náplňou. Bola však iná doba. Pracovali sme často v stiesnených pomeroch. Vybavenie lekárskymi prístrojmi, laboratóriom, možnosťou obrátiť sa na odborníkov, ďaleko nedosahovali tie možnosti, aké máme k dispozícii teraz. Umením bolo umiestniť pacienta v nemocnici. Zaistiť pacientovi opateru ďaleko od komunikácie, vo vrchoch v skromne vybavených chalúpkach nútilo nás improvizovať. V naliehavých prípadoch sme boli nútení púšťať sa do náročných zákrokov.
PEKLO
Vysoká škola. Vo svojej knihe Alma mater sa s veľkou úctou vyjadrujete o bývalých pedagógoch lekárskej fakulty UK. To vám žiaden z nich neležal v žalúdku, žiaden vás nevyhodil zo skúšky?
- Citlivo ste to vystihli! Páni profesori si zaslúžili našu úctu. Obdivovali sme ich odbornosť i prístup k poslucháčom. Boli väčšinou prísni, nároční na vedomosti žiakov, niekedy aj náladoví. Protekciu sme u nich nikdy nepozorovali a slovo úplatok bol neznámy pojem. Počas zvrátených politických pomerov nenápadným spôsobom, ako intermezzo v prednáškach, dávali nám nádej, že všetko zlé pominie. Konečne platí: „Kto si neváži svojich učiteľov, nemôže sa spoliehať na svoje vedomosti, ktoré získal od nich“.
Vojnou otrasené obdobie vášho štúdia medicíny prinieslo aj veľa úsmevných chvíľ, čo prezrádza aj podtitul knihy „trochu veselšie“, určite však prinieslo aj hrôzy, ktoré sa do takto ladenej knihy nedostali.
- V skromnej mojej knižôčke som sa snažil zachytiť len to krátke obdobie medika v posluchárni. Boli sme mladí a všetko bolo krásne - i zdolávanie príkoria. Na úder, možno i neúspechy, ktoré nám prinášal ďalší život, nerád si spomínam. O mnohých mi lekárska mlčanlivosť zakazuje hovoriť. Nerád by som nimi obťažoval čitateľov mojich spomienok.
V knihe sa popri Slovenskom štáte mihne aj prezident Tiso a ešte bližšie Tuka. Tieto postavy dnes má dnešok zhodnotiť. Ako ich vnímal mladý študent Klika? A ako dnešný nestor kysuckých lekárov?
- Žiadate odo mňa nemožné. Je, žiaľ, nám všetkým na škodu i hanbu, že v priebehu desaťročí ani naši historici si nevedia ujednotiť názor, ako hodnotiť vojnové obdobie na Slovensku. Bola vojna, doba plná protikladov, nezvyčajných udalostí i krutostí, skreslených a falošných správ. Ťažko sa dalo zorientovať. Hľadali sme osobnosti, ktorým by sme verili, že to úprimne myslia s národom. Veď nádej umiera posledná. Odsudzovali sme tých, ktorí boli neprirodzene servilní voči cudziemu komandu. Konkrétne k dvom uvádzaným menám. Platil zákon, že branci nemuseli nastúpiť na vojenskú prezenčnú službu, pokiaľ neskončia štúdium. Za vojny to znamenalo podstatne si oddialiť odoslanie na front. Išlo o život. Vstúpili sme do vojnového stavu so ZSSR.
Tuka, rektor našej univerzity, zareagoval tak, že vo vláde ponúkol vysokoškolákov ministrovi gen. Čatlošovi. Zakázal vydávať potvrdenia pre vysokoškolákov, že pokračujú v štúdiu. Pochopiteľne to bilo na poplach medzi študákmi. V priebehu mesiaca sme mali zameniť posluchárne za kasárne. Študentské organizácie (bol som viac rokov členom výboru Spolku slovenských medikov) zostavili delegáciu, ktorá mala zjednať nápravu. U Čatloša nepochodili. Ponuku rektora nemohol odmietnuť. Tuka ich neprijal, označil nás za zradcov národa. Tiso vypočul delegáciu, nebol o veci informovaný. Prejavil pochopenie s našimi problémami. O dva dni dekanáty začali vydávať potvrdenky. Mali sme na to zabudnúť?
Pomáhať ľuďom na svet také dlhé desaťročia znamená, popri tej mnohej radosti a šťastí, iste aj začuť občas pred bránou zvuk nabrúsenej kosy.
- Áno. Bývali to preteky o víťazstvo života alebo smrti. Možno to budete považovať za frázu, ale dokázali sme sa dakedy dohodnúť s kosatou.
My smrteľníci to poznáme len z televíznych obrazoviek, ale povedzte, ako môže vyzerať večer lekára, ktorý v ten deň nevyhral boj s čiernym osudom a pod jeho rukami sa blysla smrť?
- Nie závideniahodným údelom lekára je, keď stojí nad zomierajúcim človekom. Nevyhne sa úvahám, či spravil všetko pre jeho záchranu. Musel by to byť bezcitný človek, keby s ním nepohlo, ak sa musí biť v prsia a priznať: „mea culpa “- moja vina. Trápne bývajú situácie, keď lekára priamo obviňujú z nesprávneho počínania, z chybnej diagnózy, nesprávneho liečenia, prípadne, že nevenoval prípadu dosť pozornosti. Obvinenie ľahko býva vznesené a len zriedkavo potvrdené. Ľudská nátura je už taká. Chce sa zbaviť zodpovednosti. Ťažko obviniť rodinného príslušníka, že si „prechlastal “ pečeň. Ľahšie sa povie, že ho lekár neskoro poslal do nemocnice.
Vyčítali ste si niekedy niečo ako lekár?
- Áno, keď som vybuchol a jednal podráždene a neuvážene.
Zlé jazyky tvrdia, že dnes sa nedá v niektorých slovenských nemocniciach bez malého úplatku ani porodiť. Siaha podľa vás korupcia aj na oddelenie s detským plačom?
- Ak sú to „zlé jazyky “ , tak ich nepočúvajme! Viac rokov som nebol na pôrodnici, nemám o tom dôkazy. Berme však do úvahy, čo je úplatok a čo pozornosť a či sú rovnako závažné.
Váš najčiernejší deň v práci, kedy to naozaj bolo Danteho peklo?
- Osud mi bol milostivý. Tak ďaleko, až do Danteho pekla som sa nedostal.
A čím je pre vás „pekelná “ celá dnešná hyperkinetická doba?
- Užívam si svoj, vraj zaslúžený, dôchodok. Ešte „ošetrujem “ polámané konáre stromov v mojej záhrade a starám sa o včeličky. Milým vzrušením pre mňa je, keď ma navštívi niektoré z mojich troch detí, šesť vnúčat a jedno pravnúča.
OČISTEC
Ste v úžasnej kondícii. Prezraďte, čo za tajnú receptúru tajíte vy lekári?
- Až keď sa vŕba vyvalí –spoznáme, aká bola dudlavá. Vážme si naše zdravie, užívajme si to, čím nás život obšťastňuje - ale všetko s mierou. Údržbu si vyžaduje naše auto, ale aj naše telo. Vzácny vitamín je smiech. Stres je nebezpečný ako cigareta.
Človek počúva rádio a potlesk a zatúži byť spevákom. Ako sa človek stáva pôrodníkom?
- Mojím snom bolo pracovať ako obvodný lekár. Nádhera. Nikto ti do roboty „nekafre“.
V minulých rokoch často pomáhali pri pôrode len staršie susedky, zodpovedné boli pôrodné asistentky a obvodní lekári. Všade v prírode pôrod prebieha spontánne. V momente sa vie však skomplikovať a ohrozené sú dva životy. Ako „obvoďák“ som si uvedomil, že v tomto odbore nie som dosť erudovaný. Nechcel som si zaťažiť svedomie. V pôrodnici v Žiline a vo Frýdku som si doplnil svoje skúsenosti. Získal som i špecializáciu pôrodníka - z núdze cnosť.
Prepáčte, som muž, teda o pôrode toho veľa neviem. Vy ste muž a predsa. Pýtam sa vás teda naivne –ako muž amatér, prejdú tie ženy v deň pôrodu naozaj tak veľkými bolesťami?
- Nie rovnako znášajú ľudia utrpenie. Je potrebné priznať, že pôrod sprevádzajú bolesti. Úlohou pôrodníka je tieto obtiaže eliminovať. Hovoríme dokonca o bezbolestnom pôrode.
Zostaňme na Kysuciach. Štatistiky hovoria, že úmrtia žien v súvislosti s pôrodom neboli zriedkavé. Veď za úspešné ukončenie pôrodu sa považovalo to, ak matka zostala na žive, na dieťati už tak nezáležalo. Pôrod znamenal pre rodičku mučivú neistotu. Žiadna si nebola istá, či nemusí darovať svoj život pre život budúceho dieťaťa. Kysucké ženy boli pri pôrode vrcholne ustrašené, nezvládnuteľné až bezpríčetné. Často bezdôvodne kričali....
Lekári v nemocniciach si to vysvetľovali nedostatkom inteligencie. Nevyberanými urážlivými slovami sa vyjadrovali o našich ženách. Až ďalší vývoj ukázal, že toto správanie bolo len prejavom hrôzy, ktorú mali z pôrodu, že túto osudovú chvíľu budú možno osamotené, opustené vo vrchoch, bez účinnej pomoci. Modlitby a zariekania neprinášali záchranu.
Konkrétne v Turzovke. Keď sme tu zriadili pôrodnicu, v čistom prostredí sme sa starali o rodičku, poskytovali jej opateru a odbornú pomoc, stali sa z nich fyzicky zdatné, obetavé a milujúce mamičky.
Úprimne, keď si to mám ako muž predstaviť- k čomu to mám prirovnať?
- Aj ja som len muž. Na vlastnej koži som to nezažil.
Patria teda mladí oteckovia na pôrodnú sálu? Napríklad s videokamerou, ako sa to dostáva dnes do módy podľa západných trendov?
- Je to vec vkusu a módy. Staré ženy tvrdili, že pôrod je babská záležitosť. Chlapov vyháňali z chalupy.
Priznám sa, neviem ani koľko taký pôrod trvá, ale myslím, že niekedy je to aj niekoľkohodinový boj... Aký je rekord kysuckého rekordéra?
- Platí, že nad rodičkou nemá zapadnúť dvakrát slnko. Potom je to už patológia.
Koľko rokov ste už na dôchodku?
- Desať rokov som nadsluhoval a 15 rokov som dôchodca.
Ako často dnes zavítate na miesto, ktoré ste vlastne založil?
- Moje pracovisko v Turzovke slúžilo 14 rokov. Bolo zrušené, máme moderné oddelenie v Čadci.
Sledujete aj dnes vývoj vo vašom fachu? Určite prichádzajú mnohé nové technológie a poznatky...
- Áno a závidím kolegom ich terajšie možnosti.
Určite aj dnes radíte mnohým vašim mladším kolegom alebo už všetko vedia?
- Ja by som už potreboval ich rady.
A čo by ste poradili ministrovi zdravotníctva. Dostal by pochvalu za reformu rezortu alebo skôr „ poza uši “ ako to so zmenami vníma väčšina obyvateľstva?
- Nemám možnosť, ani záujem, zoznámiť sa s touto problematikou. Bolo by nezodpovedné, keby som do toho „kecal“.
Otázka ako vystrihnutá pre Očistec - keby ste bol ministrom vy?
- Netrúfol by som si na to. Moje skúsenosti „v aparáte “ sú iba také, že som niekoľko rokov robil bezplatne dispečéra v makovskej doline.
Ozaj, kedy už príde doba, že celebritami sa stanú, napríklad, lekári alebo ľudia, ktorí skutočne dokázali niečo hodnotné?
- So žitom vždy bude rásť aj kúkoľ.
Ste označovaný za otca pôrodníctva v kysuckom kraji. Nebudem sa vás pýtať, či súhlasíte, to nech posúdia iní a tí vravia áno. Určite taký titul napĺňa človeka hrdosťou.
- Mám blažený pocit, že som život nepremárnil.
Uzavrime túto kapitolu nejakou naozaj vtipnou historkou z pôrodnej sály, určite je z čoho vyberať.
- Musím byť diskrétny. Mnohé príhody, tie pikantnejšie, by nebolo vhodné zverejňovať. Azda táto: Pôrodné asistentky sledujú svadobný sprievod z okna našej pôrodnice smerujúci do kostola. Dychovka vyhrávala. Nevesta vystúpila z radu a o chvíľu vbehla do pôrodnice. Náhly pôrod. Nemám čas ani na natiahnutie si rukavíc. Dieťa sa mi rozkričalo v rukách. Konečne sa pozriem na mamičku. Na hlave má ešte stále dlhý biely závoj - znak jej poctivosti. Svadba sa oddialila.
NEBO
Musí to byť naozaj nebeský pocit vziať malého človeka, otvoriť mu dvere, usmiať sa a povedať- vitaj medzi nami.
- Rozhodne! Ešte teraz mi ženy pripomínajú, že som ich ratolesť privítal s jemným poplieskaním po zadočku.
Každá matka si pôrod isto zapamätá. Vy ste ich však mali tak veľa. Určite si však pamätáte na svoje „prvé dieťa“.
- Ani nie. Skôr než dovolia novopečenému lekárovi samostatne pracovať, musí sa dlhšie uspokojiť len s asistenciou. Ten môj prvý odvedený pôrod sme iste zapíjali v ružomberskom špitáli.
Je profesia lekára viac prácou alebo poslaním?
- To je slovná hračka. Mala by byť pre neho milá povinnosť.
U lekárov sa vraj vraví, že nikdy netreba kurírovať famíliu, lenže čo pôrodníci a ich potomkovia? Ako to bolo s vami?
- Je to staré osvedčené pravidlo, článok lekárskej etiky, platí i na pôrodníkov. Dodržal som ho.
Určite je to však iné, keď prichádza s plačom na svet dieťa a práve to vaše.
- Plač je pre pôrodníka upokojujúca hudba. Prezrádza životaschopnosť.
Len tak odhadom - koľkým ľuďom ste pomohli na tento svet?
- V pôrodnici v Turzovke sa narodilo 6 993 detí. K tomu treba pripočítať pôrody v nemocniciach a v domácnostiach. Bolo by ich tak na menšie mesto.
Stavím sa, že nie jeden z nich sa volá Alexander.
- Prvého chlapca, ktorého som rodil v turzovskej osade, matka vlastným rozhodnutím pomenovala po mne. Nemám vedomosti o tom, že by sa to bolo zopakovalo. Alexander je v tomto kraji zriedkavé meno.
Pýtal som sa na najťažší deň v práci, keď to bolo peklo, kedy bolo Vaše ušľachtilé povolanie tým pravým Nebom?
- Do siedmeho neba sa ešte len chystám, ale šťastným som bol, keď sa mi podarilo zdolať zdanlivo beznádejné.
Za rozhovor vďaka.
A dodám len toľko, že kysuckému Dantemu Alighierimu, MUDr. Alexandrovi Klikovi môžu mnohé generácie, ktoré vďaka nemu prišli na svet, celý náš kysucký kraj, zaželať veľa zdravia a ďalších úspechov, no hlavne zašepkať- ďakujeme, sme tu aj vďaka vám.
Plus ešte:
V brušku tehotnej ženy boli dve malé dieťatká. Prvé sa druhého opýtalo:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite.Po pôrode musí niečo byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
-Blbosť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vôbec mohol vyzerať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla ako tu. Možnože budeme behať na nohách a jesť pusou.
-No to je predsa nezmysel. Behať sa nedá. A jesť pusou? To je úplne smiešne!Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem-život po pôrode je vylúčený-pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.
- Ale ba, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu inak ako tu, trochu inak než sme zvyknutí.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič, len tiahnuca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu?A kde akože podľa teba má byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
-T omu neverím!Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť, ako spieva alebo cítiť ako hladí náš svet.
Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom....
Autor: Marek PAVLIČKA
