A tie isto mali svoj podiel na záľube, ktorej sa neskôr začalo dievčatko venovať. Dnes dvadsaťročná Veronika Mrmusová zo Svrčinovca šila módne šaty pre svoje bábiky, keď bola ešte tretiačkou. Zároveň ju fascinovalo všetko, čo bolo spojené s odievaním, výtvarníctvom, návrhmi. Fascinovalo ju s ceruzkou v ruke navrhovať oblečenia pre rôzne postavičky. Jej sen stať sa módnou návrhárkou čoraz viac silnel. V súčasnosti má Veronika za sebou štúdium na odevnej škole v Púchove. „Nasala“ tam všetko o modelárstve, návrhárstve odevov, skrátka odevnom dizajne.
Nedávno sa vrhla na štúdium angličtiny, pretože stále neprestalo platiť, že koľko rečí ovládaš... Ale veď to poznáte. A ona sa toho drží, pretože chce šťastie skúsiť v Škótsku. Ešte počas štúdia v Púchove pracovala na spoločných medzinárodných projektoch v oblasti návrhárstva, kde spolupracovali školy z Holandska, Maďarska i Škótska. Práve v Škótsku by chcela na istý čas zakotviť. Táto krajina totiž ponúkla možnosť slovenským študentom, ktorí sú podľa nich veľmi šikovní, ďalšie štúdium. Zhruba rok, dva by sa venovala takzvanej „prípravke“ a potom by chcela sadnúť do lavíc škótskej univerzity. „Bude to finančne náročné, aj preto budem musieť popri štúdiu pracovať,“ hovorí šikovná Kysučanka. Samozrejme, že jej srdcovou záležitosťou zostáva návrhárstvo, na ktoré sa chce zamerať aj pri ďalšom štúdiu. Vie, že keby pracovala v nejakom butiku, musela by sa podriadiť želaniam a túžbam zákazníkov. Ona však chce do odevov vkladať svoje vlastné sny. „V škole som sa púšťala aj do takých extrémov, bláznivých modelov. Preto je moja predstava o budúcom zamestnaní taká, že zakotvím v divadle a budem šiť divadelné kostýmy,“ hovorí o svojich plánoch. Má aj svojho veľkého koníčka, ktorým je maľovanie. Inšpirácie hľadá v svojich pocitoch, aj preto jej maľby sú kusom jej emócií prenesených na výkres či drevo. Pracovala aj v krúžku neprofesionálnych výtvarníkov, kde prezentovala svoju vlastnú tvorbu.
Vie maľovať portréty, no najviac inklinuje k prírode, kde hľadá inšpiráciu. Napríklad v stromoch, jeho listoch, koreňoch, jeho krásnej línii, štruktúre, farebnosti. Potom k tomu pridá kôpku svojich snov a fantázie a začne vznikať nové dielo. Svojimi snami sa inšpirovala aj pri maturitnej práci, kde téma spočívala okrem iného v „slobode“. Svetlo sveta tak uzrelo „vesmírne dielo“ v ktorom dominoval scifi skafander. Na otázku, či svoj talent zdedila po niekom z príbuzných odpovedá, že čosi sa určite na ňu nalepilo aj vďaka predkom. Nezabudne pritom spomenúť svojho deda, ktorý ju učil kresliť koníkov a chalúpky. Veľmi jej pomáha aj domáce zázemie. V jej tvorbe ju podporujú dvaja bratia Ján a Marián, no najmä mama Vierka. O tej hovorí, že jej nielen vytvára podmienky pre štúdium i prácu, ale je i prvým kritikom, ktorý hodnotí jej diela. Aj keď má viacero vzorov aj čo sa týka návrhárstva, módneho dizajnu či maliarstva, tým najväčším zostáva pre ňu práve jej mama. Ako hovorí, bez jej pomoci, by sa jej určite nebolo podarilo realizovať svoje sny. Bolo by to škoda. Lebo tie jej dýchajú krásou i bláznovstvami, sú zmesou túžob, lásky, prepletené čarovnou prírodou a srdcom. Lebo to nesmie chýbať žiadnemu z Veronikiných diel. Inak by bolo veľmi, veľmi smutné....
