Spínajúc ruky prosil pri pristavenom aute so zahraničnou poznávacou značkou. Auto stálo na dvojprúdovej ceste a “cudzinec” zastavoval o sto duší. Hoci vodiči predo mnou okolo neho bez povšimnutia prefrčali, nedalo mi to a zastavila som. Predstavila som si seba v núdzi a aj radosť, akú by som mala, keby mi niekto v takejto situácii zastavil. Stiahla som okienko a hlavu doň vopchal počerný muž.
“Som Francúz, vidíš auto, nemám benzín ani peniaze, požičaj. Tu máš môj zlato prsteň, dám ti, daj tisícku.....,” pokračoval v prízvuku, ktorý s francúzštinou nemal nič spoločné a ukazoval mi masívny, vraj zlatý prsteň. Na “cudzinca” vedel pomerne veľa slovenských slov, hneď som vedela, ktorá bije. Mala som tušáka, že sa z toho niečo podobné vykľuje, ale pre pokojné svedomie som radšej zastavila. Zatvorila som okno a “cudzinca” nechala stáť na krajnici. V spätnom zrkadle som videla, ako ďalej prosíka vodičov, čo išli za mnou. Ktovie, či sa našiel ešte niekto, kto si mohol obzrieť ten zaručene zlatý francúzsky prsteň.
