Študenti nás vyhnali do ulíc a teraz máme vďaka nim v tento deň o jeden štátny sviatok viac. Určite, ich zásluhy sú oveľa väčšie, no mnohí na túto dobu, respektíve na nežnú revolúciu, predsa spomínajú nostalgicky. Najmä na to, ako všetci svorne stáli na námestiach, štrngali kľúčami, boli k sebe tolerantní, usmievali sa, ba čo viac, verejne si navzájom sľúbili lásku. Všetci si mysleli, že už to inak nikdy nebude. Že budeme doživotne dobrí, láskaví a srdeční. Ale kdeže. Opak je dnes pravdou. Sme stále uzavretejší, strážime si súkromie, dokážeme hovoriť len o práci, zdvorilostne o počasí. Prestali sa stretávať priatelia, príbuzní. Rodičia podnikajú, majú stále menej času na svoje deti. A tie sa potĺkajú po uliciach. Aj ich rodičia tam stáli a chceli pre ne lepšiu budúcnosť. Len teraz si potajme kladú otázku, či mala vyzerať práve takto. (iva)