Takéto milé narodeniny oslávil v minulých dňoch folklórny súbor Drevár z Krásna nad Kysucou, ktorý je známy aj za chotármi svojej rodnej kolísky. O jeho začiatkoch nám povedal zakladajúci člen a vedúci súboru Jozef Murín. „Súbor vznikol v roku 1976 z iniciatívy Tomáša Sýkoru, rodáka z Krásna, pracovníka odboru školstva v Čadci, za podpory predsedu ZK ROH Drevina Rudolfa Kuljovského. V drevárskom závode sa našlo dostatok mladých ľudí zaujímajúcich sa o folklór a ľudové tradície. Drevina sa tak stala patronátnym závodom súboru. Názov Drevár sa akosi automaticky vyplynul z profesie jeho členov,“ spomína.
Nesedeli za pecou
Za tridsať rokov absolvoval Drevár viac ako 500 vystúpení a to nielen na Slovensku, ale tiež v zahraničí. V Poľsku, Českej republike, Juhoslávii, Chorvátsku, Francúzsku a Švédsku. Tlieskali mu však nielen diváci v Európe. V roku 1997 sa zúčastnil súťažného Medzinárodného folklórneho festivalu Eisteddfor v Juhoafrickej republike, kde získal najvyššie ocenenie. V roku 2004 sa predstavil divákom v Mexiku na Medzinárodnom folklórnom festivale Zacatecas a v rámci svojho turné vystúpil vo viacerých mexických mestách. Tieto úspechy sú výsledkom tvrdej a poctivej práce tanečníkov, sólistov, muzikantov.
Africký rok
nazvali Drevári rok 1997. V tom čase totiž navštívili Juhoafrickú republiku. Medzinárodný festival Eisteddfort v JAR sa usporadúva od roku 1981 každé dva roky. Je to súťažný festival, ktorému predchádza výberové konanie. Hoci pozvanie mali vo vrecku, problémom sa stali financie. Súbor potreboval okolo l milióna korún. Hoci stále vystupoval pod hlavičkou ZK KDZ Krásno a firma im dovolila využívať priestory závodného klubu, už dlhší čas ich finančne nepodporovala. Obrátili sa teda s prosbou na sponzorov a zobrali si pôžičku 300 tisíc korún. A tak sa sen o slnečnej Afrike stal skutočnosťou. Cesta cez Londýn do Johanesburgu ubehla veľmi rýchlo. Skoro všetci členovia leteli po prvýkrát a tak si cestu lietadlom náležito vychutnali. V dedinke Eisteddford ich uvítal zakladateľ a riaditeľ festivalu Keith Fleming. Po základných informáciách si prezreli javisko s hľadiskom pre 3500 divákov.
Rozdelili ich do rodín európskych prisťahovalcov, ktorí sa o nich starali. Drevár prišiel pozdraviť aj veľvyslanec SR v JAR. Po päťdňovom súťažnom maratóne nadišli tri dni oddychu. Drevár odcestoval do Pretórie – hlavného mesta JAR, kde navštívili veľvyslanectvo SR a Sun City – Slnečné mesto, kde relaxovali v aquaparku. Navštívili tiež safari park, v ďalšom mestečku si prezreli dobývanie a výrobu zlata. A to si napokon odniesli obrazne povedané aj domov. Súbor Drevár totiž získal na festivale v JAR najvyššie – zlaté ocenenie.
Mesiac v Mexiku
Nadišiel dlho očakávaný 19. júl 2004. Tento deň členovia súboru cestovali na mesačné turné do Mexika, v rámci ktorého sa mali zúčastniť aj Medzinárodného folklórneho festivalu v meste Zacateca. Usporiadatelia im okrem vystúpení pripravili aj bohatý program. V rámci neho navštívili staré opustené banské mestečko Mineral de Pozos, v ktorom sa kedysi ťažilo striebro. V Durangu navštívili raritu mesta – škorpiónový trh. Neobišli ani raritu pri ceste do mesta Santiago. Išlo o prírodnú raritu – vodopád nazvaný podľa svojho tvaru Konský chvost. Drevár si svojimi vystúpeniami opäť získal srdcia divákov. Na festivale s názvom „Národy sveta spojené tancom“ v meste Zacatecas sa zúčastnilo 31 súborov z celého sveta. Súbor z Kysúc hneď v úvodnom trojminútovom programe zožal obrovské ovácie od publika. Vystúpili aj v ďalších mestách, kde zožali obrovské ovácie.
Svoj fortieľ predviedli i v Zamore, meste s asi 6 miliónmi obyvateľov. Ich vystúpenie navštívil tiež primátor mesta. Po vystúpení ich pozval na večeru do svojho domu a okrem fantastickej večer im prichystal aj veľké prekvapenie. Objednal pre nich mariachi, ktorí im svojou krásnou hudbou spríjemnili posledný večer v Mexiku. Vrcholný zážitok však na nich ešte len čakal – návšteva Teotihuacanu a jeho pyramíd. Potom ich u čakala iba dlhá cesta domov a privítanie vo Schwechate so slovenskou zástavou a borovičkou.
Ľudový spev, tanec, hudba
aj ľudový výtvarný prejav je prameň, z ktorého vychádza poznanie života nášho ľudu. Slovenský folklór, to je produkt vzácnej a večnej mladosti národa, klenot života nášho ľudu. „Drevár, ktorý už viac ako tri desaťročia plní zaslúženú úlohu objavovateľa a pestovateľa tých pomaly zabudnutých vzácnych rastliniek a kvietkov ľudových piesní a tancov. Viažu z nich symbolické kytičky úsmevov, radosti a pohody, vlastným potom ich napájajú a tie sa po opelení potleskom vďačných divákov menia na plody spokojnosti a šťastia. Tridsať rokov, to sú roky rastov a objavov.
Pre FS Drevár to znamená dlho pestrú cestu rozdávania krás ľudového umenia tak zo samého srdca Kysúc, ako aj z ďalších kútov Slovenska, rozsievanie radosti, šťastia , elánu a chuti do života nielen u nás, ale aj v zahraničí. Tridsiate výročie je jubileum, pri ktorom môžeme s pocitom hrdosti z dobrej užitočnej práce povedať, že súbor za spomínané obdobie dosiahol vysokú umeleckú úroveň. O to sa pričinili bývalí, ale aj súčasní členovia súboru. Roky strávené v kolektíve nech preto ostávajú pre všetkých, ktorí každoročne odchádzajú, trvalou spomienkou, ktorú treba odovzdať ďalším generáciám. Dôkazom toho, že ju skutočne odovzdávajú je aj to, že v súbore už teraz tancujú deti tých členov, ktorí súbor zakladali,“ hovorí vedúci súboru Jozef Murín. Iveta Hažíková
Tak to vidím „ja“....
Drevár – dnes som šťastný, že som stál pri kolíske tvojho zrodu. Že som začal písať prvé riadky o tvojom skromnom rozlete na stránky kroniky života. A robím to veľmi rád dodnes. Mnohokrát pri jej listovaní spomínam na prvé roky našej činnosti v tomto kolektíve. Pomenovali sme ich roky nadšenia, lebo ony skutočne také boli. Tie však ubehli strašne rýchlo, len spomienky na ne sú podnes živé a zostanú trvalé... Jozef Murín, zakladajúci člen a vedúci súboru
Moje začiatky boli rozpačité, ale kolektív tvorili perfektní mladí ľudia, ktorí ma prijali medzi seba a pomohli mi prekonať prvé ťažkosti z nového prostredia. A začala tvrdá drina. Zistila som, že tancovanie nie je až také jednoduché, ako som si pri pozeraní myslela. Na moje prvé vystúpenie si doteraz veľmi dobre pamätám. A jedného dňa prišla chvíľa, keď som odovzdala svoj kroj ďalšej tanečnici a vymenila javisko za hľadisko. Jedno je isté. Som vďačná sama sebe, že som sa rozhodla chodiť do súboru, ďakujem ostatným členom, že som spolu s nimi mohla rozdávať našim divákom krásu umelecky stvárneného folklóru a vedúcemu súboru za to, že to nevzdal..
Marta Škoríková
V súbore som deviaty rok a ďakujem mojej mame, že bola neovplyvniteľná, že ma nepočúvala, keď som jej hovorila, že ľudový tanec je škaredý, ťažký, nudný. Keď sa ma niekto v starobe opýta, akú som mala mladosť, bez rozmýšľania mu môžem povedať, že bola nádherná. Veselá, plná krásnych zážitkov, dobrých priateľstiev, zábavy, že som spoznala krásy krajiny a to nielen našej. A ešte som si mohla aj udržiavať postavu. Dnes viem, že ľudový tanec je nádherný. Je krásne stáť na javisku, i keď mokrý, spotený, no s úsmevom na tvári. Keď vidíte radostný úsmev ľudí, tie krásne iskry v ich očiach, keď počujete mohutný potlesk. Zdá sa vám, že asi odpadnete od únavy, no vaše nohy tancujú. A vaše srdce plesá. Taký je pocit stáť na javisku.
Autor: Mária Kusá