Zvítanie
Rozlohou najmenší štát z krajín bývalej Juhoslávie sa rozprestiera na brehu Jadranského mora, v objatí obrovských kopcov a skál. Táto kombinácia na nás pôsobila neuveriteľne magicky. Už pri prvom stretnutí s touto krajinou sme mali tušenie, že takmer 1 200 kilometrov cesty zo Slovenska bude stáť za to. V duchu tejto filozofie sme navštívili ako prvé prístavné mestečko Kotor, ktoré nás o tom presvedčilo.
Kamenné domy a uličky dýchajúce históriou aj po letnej sezóne boli plné turistov a ...mačiek. Na jednej strane je mesto chránené stredovekými hradbami, na strane druhej sa nachádza najväčší prírodný záliv na juhu Jadranského mora Boka Kotorská, ktorá je považovaná za jeden z 25-tich najkrajších zálivov sveta. Právom je toto mesto zapísané na zozname kultúrneho svetového dedičstva - UNESCO. Do hlavného centra turistického ruchu Čiernej Hory mesta Budva sme sa presunuli na tretí deň pobytu. Chceli sme si ešte užiť trochu slanej morskej vody a piesku pred odchodom do vnútrozemia.
More bolo čisté, slané a nekonečné... Ale museli sme sa s ním rozlúčiť, keďže sme mali v pláne navštíviť v krátkom čase čo najviac zaujímavých miest. Kľukatá cesta s neustále stúpajúcou tendenciou nás vyviedla od úrovne mora až do hlavného mesta Čiernej Hory Podgorice. Hlavné mesto nás nechytilo za srdce, takže sme sa v ňom nezdržali dlho a naše putovanie pokračovalo do mesta Plav. Cestu lemoval nádherný kaňon. Keďže naše žalúdky začali hlasno skuvíňať, zastavili sme sa v jednej reštaurácii. Chceli sme ochutnať nejakú miestnu špecialitu a náš zrak v jedálnom lístku padol na jedlo so zvláštnym názvom cicvara. Netušili sme, čo nám prinesú. Obsah taniera pozostával z akejsi kaše so syrom v celku chutné, bolo toho však priveľa. Posilnený cicvarou pokračujeme nekonečne dlhou, neskutočne úzkou a neuveriteľne kľukatou cestou až do mesta Plav, kde sme strávili noc.
Bez karafiátu
Toto mesto leží na juhovýchode Čiernej Hory na hraniciach s Kosovom a Albánskom. Zo všetkých strán je obklopené horami, medzi ktorými dominuje divoké pohorie Prokletije – náš cieľ nasledujúceho dňa. Netradičný ranný budíček v podobe spevu zo Sultánovej mešity nás naštartoval. V doline Grbaja sme našej Felicii našli parkovacie miesto blízko salaša, zbalili sme si veci na dva dni v horách a vyrazili sme proti prúdu riečky na vrch s názvom Karanfil (2 490 m.n.m.). Výstup po serpentínach nám spríjemňoval miestami trávnatý povrch so sýto farebnými kvetmi. Skaly a miestami zabudnutý sneh pripomínal vrecia s cementom. Názov Karanfil v preklade znamená kvet Karafiátu, ten sme však na vrchole nenašli, ale naskytol sa nám očarujúci pohľad na nespočetné množstvo štítov, ktoré vo mne vyvolávali rešpekt. Cestou späť sme miesto, kde by sme sa mohli na noc zložiť. Zvolili sme trasu cez zaujímavý prírodný úkaz s názvom Šuplja vrata, ktoré skutočne pripomínali vráta vytesané do skál. Spacáky sme rozložili na neďalekej lúčinke, kde sme strávili noc pod hviezdnou oblohou. Ráno sme pokračovali značenou trasou a po dlhom pochode stretávame ženu, ktorá tam pásla ovce. Bola jediným človekom, ktorého sme v Prokletiji stretli. Po treku sa opäť sretávame s našou Felíciou a presúvame sa ňou do mestečka Gusinje. Privítali nás malé obchody, rýchle občerstvenie, množstvo kaviarničiek, ale najmä orientálny nádych mesta. Posedenie v kaviarni nám spestril človek, čo nám rozprával o tom, ako po skončení strednej školy musel so svojím otcom bojovať vo vojne, ktorá v roku 1992 postihla takmer všetky štáty bývalej Juhoslávie, vrátane Čiernej Hory. Len pár metrov za mestom nás očarila sústava prameňov s malým jazierkom uprostred s názvom Alipašiny Izvory. Množstvo vyvierajúcej vody sa tam zjavilo akoby zázrakom, vzhľadom na to, že v danej oblasti je s vodou problém.
Keď sme sa presúvali do pohoria Durmitor, sprevádzala nás búrka, ale aj napriek tomu sa nám naskytol nezabudnuteľný pohľad na divokú rieku Taru a na most, ktorý ju križuje. Tento most je odfotografovaný takmer v každej publikácii o Čiernej Hore a môžem potvrdiť, že stojí za to ho vidieť.
Na najvyšších miestach
Ubytovali sme sa v najvyššie položenom meste na Balkáne. Svoj názov Žabljak dostal podľa kŕkajúcich žiab, ktoré svoj koncert odohrávajú za mestom v obrovskom močiari.
Počasie nám moc neprialo, ale domáci tvrdili, že na druhý deň bude pekne. Náš plán bol vystúpiť na najvyšší vrch Durmitoru – Bobotov kuk (2 523 m.n.m.). Keďže hmlisté ráno skutočne veštilo slnečný deň, posilnený raňajkami sme vyrazili. Prešli sme okolo Crnoho jezera, ktoré je dosť podobné nášmu Štrbskému plesu. Nasledoval les a neskôr miestami exponovaný svah. Na rozdiel od Prokletja tu stretávame aj turistov zo Škandinávie a Srbska. Cieľ nášho výstupu Bobotov kuk nám poskytol pohľad na rozmanitosť černohorských kopcov. Do mesta Žabljak sme sa vrátili ešte pred zotmením a zároveň sme tu strávili poslednú noc nášho pobytu v Čiernej Hore. Ďalší deň sme sa vydali po miestami makadamovej ceste plnej zákrut, tunelov a kráv k Pivskému jazeru. Jeho zelenomodré sfarbenie možno prirovnať k tyrkysu. Nasledovalo 52 tunelov vytesaných priamo do skaly a potom už len spomienky na Montenegro. Po krátkej colnej kontrole sme prekročili hranice Bosny a Hercegoviny a smerovali do hlavného mesta Sarajeva. Aj napriek škodám, ktoré utrpelo toto mesto počas trojročného obliehania a ostreľovania určite patrí do skupinky najkrajších hlavných miest Európy. Historické jadro mesta je pomerne malé, ale v čarovných uličkách je množstvo stavieb, ktoré sú zaujímavé a zaváňajú orientálnou kultúrou. Možno aj preto si toto miesto vybrali pre natáčanie nového filmu s hviezdnym obsadením v hlavnej úlohe s Richardom Gere. Richarda sme síce nevideli, ale početný štáb obliehal okolie hotela Holiday Inn.
Naše ďalšie kroky viedli do vojenského múzea fotografií s názvom Obliehanie Sarajeva. Táto návšteva vo mne zanechala nepríjemný pocit. Fotografie rozstrieľaných domov a ľudských tiel nepotrebujú komentár. Rozstrieľané domy sme však nevideli len na fotografiách, ale mnohé stavby boli poznačené útokmi. Návšteva Sarajeva ukončila cestovateľský pobyt na Balkáne a nás čakala dlhá cesta domov...
Autor: Marcela Minarčinová
