Občas je to komédia, žiaľ neraz aj tragédia. Áut je na cestách stále viac, ľudia sa stále viac ponáhľajú. Myslia si, že pár minút ušetrených predbiehaním či rýchlou jazdou je pre nich životne dôležitých. Pocítila som to nedávno aj ja. Na hlavnej ceste v Čadci zastavilo auto s bratislavským evidenčným číslom. Ja som ostala stáť za ním a trpezlivo som čakala, pretože vodič sa pýtal na cestu okoloidúceho chodca.
No vodiči, ktorí museli zastaviť za mnou, takí trpezliví neboli a začali trúbiť. Tak naliehavo, že Bratislavčan pýtanie sa na cestu vzdal a pohol sa. No to, čo ukazoval cez okienko, veru príjemné nebolo. Jasné, že sa obracal na mňa. Zlizla som si za nechápavých vodičov za mnou všetky posunky, len som čakala, že zabrzdí a vybaví si to so mnou osobne. Nedal pokoj až po nasledujúcu križovatku. Cítila som sa trápne. Aj napriek tomu, že som trpezlivo a bez trúbenia čakala, kým sa v meste zorientuje. Nuž, pre dobrotu...
Autor: iva
