Že im napríklad nebol ľahostajný život druhého človeka. Takéto niečo však niekedy môžete zažiť aj na takej obyčajnej ulici. Vtedy si pomyslíte, že svet je krásny už len kvôli tomu, že takíto ľudia ešte žijú. Nedávno som išla v nedeľu z práce. Bol podvečer, keď som prechádzala Palárikovou ulicou. V jednej uličke ležal na dlažbe dolu tvárou starý muž. Klobúk mu vietor odfúkol kúsok vedľa.. Pridala som do kroku, aby som zistila, čo sa starému pánovi stalo a nejako mu pomohla. Neďaleko stála mladá dievčina, ktorá sa zmätene obzerala na všetky strany.
Keď som sa sklonila k dedkovi, s radosťou ku mne pribehla a hovorí, aby sme mu nejako pomohli. Zistili sme, že starý pán sa potužil alkoholom viac ako mal a jednoducho to nezvládol. Nohy mu prestali slúžiť a skončil na zemi. Zdvihli sme ho a posadili, aby mohol lepšie dýchať. Keď si nás poobzeral, spýtal sa, či je v Čadci. Odpovedali sme, že áno. Zrejme sa vracal z návštevy a pri ceste domov si chcel „hodiť“ ešte zopár panákov. Čakali sme pri ňom, aby sme sa uistili, či je naozaj v poriadku a dôvodom jeho spánku na zemi bol len alkohol. Stále tam stálo aj to mladučké dievča. Myslela som si, že je to vari vnučka, ktorá našla dedka v takomto stave a chcela mu pomôcť postaviť sa na nohy a odviesť ho domov. Keď som sa jej na to opýtala, zakrútila hlavou. Tiež ho zbadala v uličke ležať, no sama mu nemohla pomôcť, kvôli svojej drobnej postave. A dedko bol, pravdupovediac, dobre živený. Prešlo okolo nej i neho niekoľko ľudí, no nikto sa nemal k „činu“. Možno neveríte, no veľmi ma potešilo, že som v dnešnom svete, kde už obrazne povedané, nikto na nikoho „nehľadí“, stretla mladého človeka, ktorý má úctu k životu. Nielen k svojmu, ale i svojho blížneho...
