Odvtedy vychoval niekoľko generácií tanečníkov, prešiel rôznymi zmenami, ba dokonca takmer zanikol. O minulosti aj prítomnosti v súbore sme sa porozprávali s vedúcimi Štefkou a Pavlom Koptákovcami.
„S manželom sme sa v súbore zoznámili, potom sme sa vzali, máme dve deti a tancujeme v ňom dodnes,“ opísala jednoducho svoju životnú púť s Jedľovinou Štefka Koptáková.
Kým sme viedli príjemný rozhovor v „krojovni“, ako nazývajú miestnosť, kde sú úhľadne naukladané ľudové kroje podľa regiónov, zo Zrkadlovej sály kulturáku sa ozýval zvučný spev a rytmický buchot nôh tanečníkov pod vedením Štefkinho manžela Palka. „Zakladateľmi súboru boli bratia Mihovci a pán Rybár,“ zaspomína vedúca, ako Štefku všetci zo súboru volajú. „Informácií máme len toľko, koľko sme sa dozvedeli od bývalých členov. Boli by sme radi, keby sa nám ozvali všetci, ktorí tancovali v súbore a pomohli nám doplniť zoznamy,“ vyzýva všetkých Jedľovinárov. „Kedysi sa viedla aj kronika, ale v deväťdesiatych rokoch sa od toho upustilo, súbor takmer zanikol,“ hovorí vedúca a prizná sa, že istý čas kroniku viedla aj ona sama.
V súčasnosti má Jedľovina okolo štyridsať členov. „Tancujeme na deväť párov, máme šesť muzikantov a trinásť ženičiek – speváčok,“ vyratúva postupne a nezabudne pripomenúť tých, čo už netancujú pravidelne, ale keď majú chuť, tak si prídu zahopsať.
„My máme tú výhodu, že máme vlastnú muziku, bez nej by to bolo oveľa ťažšie,“ skonštatuje a nezabudne sa pochváliť, že aj jej syn je súčasťou ich muziky. „Teraz sú už zohratí a ide im to, ale vychovať si muzikantov je poriadna fuška,“ posťažuje sa Štefka Koptáková, ktorá sa venuje aj detským tanečným talentom a spolu s kolegyňou Katarínou Jakubíkovou vedú detský súbor Nábrežníček pri základnej škole, v ktorej pracuje ako učiteľka. „Deti treba k tancovaniu a folklóru viesť od malička a veľa terajších členov Jedľoviny začínalo práve v Nábrežníčku,“ dodala pre vysvetlenie nielen tanečníčka, ale aj hudobníčka, ktorá vie hrať na cimbal, lenže pre nedostatok času sa mu teraz nevenuje. „Človek musí rátať dopredu a počítať, že keď sa naučia, postupne odídu. Ostáva len veľmi málo ľudí. Teraz sa nám v detskom súbore stalo, že sme mali vypiplané čísla, keď skoro všetci odišli. Nás pozývali na vystúpenia a my sme museli odmietať, lebo sme nemali program,“ hovorí a pritom ešte prišli aj o novú krv do Jedľoviny.
Repertoár súboru tvoria tance nielen z Kysúc, ale aj z iných oblastí Slovenska. Na pravidelných tréningoch v utorok a piatok si neustále precvičujú tance z Oravy ako Suchá Hora, Bungoš, Ždiar, z Východu Nad fľaškou, Karička zo Šariša, Gemer i Horehron. Ku každému majú samozrejme zodpovedajúci kroj. Najviac cenený na vystúpeniach býva kysucký detský Kozy, kde predstavujú, ako deti pasú kozy na lúke. „Všetky tance sú ťažké, kým sa ich človek nenaučí. Keď si však nejaký obľúbi a prirastie mu k srdcu, už sa mu ťažký nezdá,“ odpovedá diplomaticky Štefka Koptáková na našu všetečnú otázku, ktorý je jej najobľúbenejší tanec. Ale podľa nej je v publiku veľmi obľúbený Horehron, ktorý je charakteristický dupákmi a zvádza aj divákov, aby si zakrepčili. K tanečným choreografiám si prizývajú odborníkov z jednotlivých regiónov, aby zostala zachovaná autenticita tanca. Odmenou za tvrdú drinu býva pre folkloristov potlesk divákov, ktorý nezožínajú len doma na Slovensku, ale i v zahraničí.
„Pochodili sme Bulharsko, Poľsko, Nemecko, Taliansko, Portugalsko, navštívili sme Srbsko a Čiernu Horu, kam boli pozvaní aj do slovenskej dediny Kysač,“ spomína si na miesta vystúpení súboru, ktorý budúci rok oslávi úctyhodnú päťdesiatku. „Chystáme sa pri nej a chceli by sme pri tejto príležitosti opäť do programu zaradiť Cigáňa, ktorého sme kedysi s veľkým úspechom tancovali,“ hovorí o blízkej budúcnosti Jedľoviny, ale do dlhších prognóz sa radšej nepúšťa. „Uvidíme, ako bude čas, chuť a zdravie, dnes je to ťažko povedať,“ uvažuje vedúca a dotkne sa aj tej neatraktívnej stránky – financií. „Väčšinu prostriedkov získavame vypracovaním projektov, na ktoré idú peniaze z rôznych fondov a niečo nám prispeje aj mesto. Tieto peniaze nám však stačia len na údržbu krojov a z času na čas pribudne aj nový kúsok. Lenže hotové kroje sú veľmi drahé, ešte že máme šikovné krajčírky,“ povzdychne si.
„Všetci tu tancujeme preto, že máme rady tanec, pohyb a je to pre nás koníček a zábava. Sme tu ako jedna veľká rodina,“ zhrnie Štefka Koptáková dôvody, pre ktoré sa oplatí byť členom súboru. Na koniec sme sa šli pozrieť na skúšku, kde práve finišoval Horehron a chlapci nás s poriadnym dupotom vyprevadili. Ej veru aj nám nožičky zacifrovali. Folklórnemu súboru Jedľovina prajeme veľa trpezlivosti a úspechov a dúfame, že na budúci rok nezabudnú pozvať na svoje oslavy.
