láne a aj tento rok si počas sezóny zarobí peniažky,
ktoré ako každé dievča v jej veku potrebovala na svoje vlastné výdavky.
Vlani si kúpila napríklad fotoaparát, s ktorým urobila množstvo pekných záberov zo svojho pobytu na Cypre. Ani sa nechce veriť tomu, že toto sympatické dievča zrazu zmizlo a zatiaľ sa nevie, čo sa s ňou stalo. Janka je nezvestná od skorého rána 17. augusta. Od júna pracovala na Cypre ako čašníčka v hotelovej reštaurácii, jej kontrakt so zamestnávateľom mal plynúť do novembra tohto roku. Všetci veríme, že všetko dobre skončí a Janka nám opäť s úsmevom na tvári povie: „Ahojte, ako ste sa tu bezo mňa mali?“....
Vráťme sa na koniec októbra minulého roku, kedy mi porozprávala o svojom pobyte na Cypre. Vtedy sa niektorí študenti Združenej strednej školy hotelových služieb a obchodu v Čadci rozhodli odskúšať si za hranicami „naostro“ to, čo ich naučila ich alma mater. Do skupinky, ktorá sa v máji vybrala na Cyprus, strediska AYIA NAPA, patrila aj vtedy 19-ročná Janka. Výučný list kuchár, čašník mala už vo vrecku, čakala ju maturita. Na otázku, čo potom, odpovedala, že zrejme vysoká škola. Jedno však vedela isto. Toto leto chcela ísť opäť na Cyprus.
„Pracovala som v prímorskom hoteli Aktea Beach Village. Niekedy som bola v kuchyni a robila, čo bolo treba. Pomáhala som tiež cukrárovi pri príprave dezertov pre reštauráciu. V kuchyni som zasa pripravovala rýchle občerstvenie, takzvané „snack“. Väčšinou išlo o hamburgery, či rybie prsty. Skrátka jedlo, ktoré som chystala, bolo hotové do dvadsať minút. Hostia si ho zväčša dávali medzi obedom a večerou,“ povedala mi vtedy Janka. Na otázku, čo si hostia objednávali najčastejšie, odpovedala, že im chutili napríklad cestoviny, ryby, kalamáre. Čo bolo však zvlášť chutné a na čo si spomenula aj ona, bol „halloumi“ – kozí syr. Ten sa bez obaľovania buď vyprážal, no bol chutný aj čerstvý. Keďže robila tiež v cukrárni, nezabudla ani na chutný, typický cyperský koláč Dugisa. Janka, ale aj jej spolužiaci, ktorí boli s ňou na Cypre - Monika Horčičiaková, Marek Pavlička i ďalší, hodnotili pobyt veľmi pozitívne. Hovorili najmä o skúsenostiach, ktoré sa vraj nedajú ničím zaplatiť. Pracovali deväť hodín denne, raz za týždeň mali voľno. Vtedy si vyšli na pláž, alebo do okolitých miest na výlet. Bývali v ubytovniach pre zamestnancov, peniaze za ubytovanie im strhávali z platu. Čo mimoriadne kvitovali, bola starostlivosť zo strany zamestnávateľov.
Mladých pomocníkov zo Slovenska vraj nekritizovali a pokojne im vysvetlili, čo majú robiť. Slušne sa k nim správali, platili im pravidelne mzdu, poistenie. Na tamojších úradoch im vybavili všetky potrebné formality, napríklad im zaplatili aj pas cudzinca, ktorý potrebovali. Prístup od zamestnávateľov označili za vynikajúci. Ako spomenula Janka, väčšina hotelov bola nová, boom cestovania na Cyprus začal zhruba pred piatimi rokmi, kedy sa aj viac začal budovať cestovný ruch. Študentka hovorila o čistote v kuchyni i celom komplexe. „V kuchyni sme denne všetko umývali, všade muselo byť čisto“. Na otázku, ako sa dohovorila, povedala, že pomocou angličtiny, ktorú Cyperčania bežne používajú na dorozumievanie sa s cudzincami.
Po piatich mesiacoch sa študenti vrátili do školy a ich povinnosti mali zrazu úplne iný charakter. Hovorili, že prechod nebol práve najjednoduchší a dosť ťažko sa im prispôsobovalo inému režimu. Nehovoriac o tom, že museli dobehnúť zameškané učivo. Nič však neľutovali. Ba naopak. Bolo im smutno. Za krajinou i priateľmi. Ako vtedy nostalgicky povedala Janka, chýbali jej. Vľúdny kuchár, recepčný, milé chyžné. A šum mora. Preto pri odchode z tohto krásneho ostrova nepovedala zbohom, ale dovidenia. Na Cyprus sa vrátila. Jej príbuzní, priatelia a všetci, čo ju mali radi stále veria, že sa vráti aj domov...