V čase, keď sa brali, na dedinách o fotografovaní nechyrovali. Bolo to v krásny slnečný deň 14. 8. 1946. Minulý mesiac si teda pripomenuli 60. výročie sobáša - diamantovú svadbu.
To bolo dávno!
Zoznámili sa v zlom, povojnovom čase. Keď sa front prehnal krajinou, zanechal za sebou len spustošené
a chudobné dediny. Nová Bystrica nebola výnimkou. “Bola som v tom čase u príbuzných v Hlohovci. Koncom apríla
v roku 1945 skončil front
a 1. mája som sa spolu s ďalšími dvomi ľuďmi vybrala pešo domov. Nebolo auta, čo by sme sa na ňom zviezli. Išli sme
4 dni. Doma sme nenašli ničoho. Ani jedenia, ani oblečenia, ešte aj periny nám vojaci pobrali,” spomína na ťažké povojnové časy pani Anna, rodená Chovancová. S mužom Jozefom, ktorý je od nej o päť rokov starší, sa zoznámili na cholvárkoch, kde chodili pásavať dobytok. Keď sa spytujeme na to, či sa jej páčil, ako jej dvoril, len sa zasmeje a mávne rukou: “To bolo dávno.” Kým spolu debatujeme v teplučkej kuchyni, domáci pán ešte leží. Oddychuje. Veď rôčky a ťažký život sa podpísali na zdraví oboch. “Nuž, akáže svadba! Z kostola sme išli sem, do domu mužových rodičov. Tu sme na humne mali pripravené posedenie. Nebolo veru hojnosti ako teraz. Nejaké koláče upečené, na zapitie čaju či kávy, domácej krútenice do štamperlíka. Ani neviem, či sme mali aké mäso. Oblečený som mala biely šorc, bielu záponu a na hlave malý venček. Nebolo po tom fronte ničoho, ani si čo obliecť.”
Deväť ratolestí
Dlho žili v dome manželových rodičov. Tri rodiny v dvoch izbách. Dovedna mali Slučiakovci deväť detí, jedna dcéra im zomrela, no nechala na seba pamiatku v podobe krásnej vnučky. Všetky deti pani Anna porodila doma, dokonca ostatné dvojičky úplne sama. Babica prišla, keď už boli na svete. Dievčatko malo len čosi vyše kila, chlapec bol o kilo ťažší. A tak dcérku vzali do Martina, aby tam zmocnela. Boli chvíle, keď si na roboty na pole brávala so sebou aj tri deti. Rozložila trojnožku, tu pokolísala, tu prizrela, či sa nejdú stratiť. Deväť detí odchovali. A bez kočíka, ako prízvukuje. Keď bolo treba, doma v kolíske hontŕľali aj dvoch naraz. Slučiakovci mávali vždy veľké gazdovstvo - kobylku, žriebätko, zo štyri kravy, teľatá, sliepky a prasiat toľko čo kráv. Na takom gazdovstve sa bolo čo obracať. Roboty mali vždy vyše hlavy a keď bolo načim, zapriahli do nej aj staršie deti. Všetko by bývalo v poriadku, keby takmer polovicu úrody nemuseli odovzdávať na kontingentoch.
Tak radi by boli sami pre seba odložili čosi do komôrky, hodili na panvičku či do hrnca. Deťom dopriali. Nedalo sa. Pár korún, čo dostali, bola slabá náplasť. “Raz som tak zbierala vajíčka do košíčka, odkladala ich vedľa do izby, aby som ich potom mohla odovzdať. Syn mal vari zo štyri roky. Dlho ho nebolo a keď sme ho našli, stál na stolčeku a rozbíjal vajíčka o kamennú dosku na skrinke,” spomína dnes už s úsmevom pani Anna. V jedle nebolo čo veľmi preberať. Na stole v žiadnu ročnú dobu a dennú hodinu nechýbali zemiaky a kapusta. Na nej sú všetci odchovaní. Aj v čase našej návštevy chystala sa gazdiná variť zemiaky a kapustničku.
Teraz by bolo dobre
Na zimu pán Slučiak robil príležitostne v horách, na cestách. Mali ťažký život, no ako svorne hovoria, bol miestami lepší ako dnes. Všetci držali pohromade, pomáhali si. Každý deň bolo treba zastať toľko roboty, že na zvady nebolo času. A keď aj nejaká prišla, o hodinu bolo po nej. Povedali si, čo bolo treba a bol pokoj. Neraz aj po polnoci chystala pani Anna pre deti oblečenie, prala. Nikdy nepolihovala, vždy sa krútila po dome, gazdovstve
a práca ju bavila. Odmenou jej bola zdravá rodina v chalupe,
z ktorej mala najväčšiu radosť. O to viac ju trápi, že má problémy s dýchaním, srdiečkom, že ju nohy neposlúchajú. Nemôže už ani do kostolíka, kde tak rada chodila, zájsť, ani toľko roboty zastať. A keď sa pán Jozef sťažuje na choroby, zahriakne ho žartom, aby nemalantil, že veď len toť nedávno mal svadbu. A že musia užívať kopu liekov? “Veď nás držia pri živote, tak čo narobíme,” pousmeje sa pani Anna. “Teraz by nám bolo dobre, keby sme boli zdraví,” hovoria nostalgicky diamantoví manželia.
Svadobnú fotku teda nad posteľou nemajú. Jej obraz však majú v živej pamäti zložený z mozaiky dobrých aj trpkých spomienok. Takých, aké život priniesol. Vmestilo sa ich tam obrovské množstvo. Toľko, čo neraz ani jeden ľudský život neobsiahne. A po celé tie desaťročia ich písali vo vzájomnej úcte a láske. Azda aj preto sa ich svadba volá diamantová. Lebo tak, ako tento drahokam, odolala času, je vzácna a láme fádne svetlo života na krásne dúhové farby.