Sedia pri susedných stoloch, ale za konkurenciu sa nepovažujú. „My sme staré kamarátky,“ tvrdia svorne Mária Bačová zo Strážova a Emília Fujáková zo Žiliny a objímu sa okolo pliec, čo každého presvedčilo, že je to iste pravda. Ľudia nakupujúci na tržnici sa iba usmievali a naše babky veselo zdravili. Vidno, že sa tu všetci poznajú a vedia, prečo sem chodia. „Veru chodia k nám pravidelní zákazníci,“ pritakáva hlavou sama sebe na súhlas teta Emília. „Ľudia vedia, kde je lepší tovar. Veď rastlinky z naporciovaných sáčkov už nemajú takú silu ako tieto len nedávno nazbierané a usušené,“ zdôrazňuje znalecky teta bylinkárka. Vo svojej prírodnej lekárni ponúka liečivé rastlinky, ktoré pozná a vie, na aký neduh slúžia. „Keď viem a poznám, poradím a ponúknem zákazníkom, čo potrebujú,“ ohodnotí svoje liečiteľské znalosti. „Mám tu tie, čo sa najčastejšie používajú. Repík, myší chvost, dobrú myseľ, slez, trezalku alebo medvedí cesnak,“ vymenúva svoj sortiment Emília, ktorá má už úctyhodných osemdesiatdva rokov. „Poradíme, na čo sa ktorá zelina hodí,“ dopĺňa ju Mária, ktorá je od svojej bylinkovej kamarátky o dva roky staršia. „Trezalkový čaj je dobrý na krv i na žlčník, repíka zas na všetky rany a na zuby,“ pokračuje Emília. Ďalej sme sa dozvedeli, že slez účinkuje na zápaly a po čaji z dobrej mysle prichádza pokojný spánok. Medvedí cesnak pomáha pri vykašliavaní hlienov, ale výborne poslúži ako korenina. „Moja dcéra ho dáva do vývaru a skoro do všetkých jedál,“ radí babka Emília. „Pri pití čaju z liečivých byliniek sa nesmie zabúdať na striedanie rôznych druhov rastliniek,“ upozorňuje čiperná bylinkárka Mária.
„Poznať bylinky ma naučila moja mama,“ zaspomína si na svoju mladosť Emília. „Pomáhala som jej od svojich štrnástich rokov,“ hovorí o svojich takmer sedemdesiatročných znalostiach liečivých rastlín. „Je to pre mňa krásny pocit, keď môžem pomôcť ľuďom a viem, že sa vrátia, pretože môj tovar je kvalitný,“ rozpráva ďalej Emília a čistí pri tom koreň chrenu, ktorý u nej tiež možno kúpiť. „Len keby mi zdravie viac slúžilo,“ posťažuje sa, že už nevládze ani po lúke chodiť zbierať rastlinky. Ale vraj má takú medicínu, ktorá jej bolesť pomôže potlačiť. „Nastrúha sa čierny koreň, zaleje sa alpou a nechá sa vylúhovať,“ poradí teta bylinkárka. Potom sa vezme kúštik vaty a nohy si tým treba ponatierať. Vraj to zaručene človeka postaví na nohy.
„Tuto moja susedka lepšie behá ako ja a je staršia,“ usmeje sa Emília na Máriu. Tá si zažartuje. Vezme kyticu čerstvých byliniek do náručia a zapózuje. „Takú kyticu mám, ako by som sa išla vydávať,“ vyprskne smiechom Mária. Ani jednej z bylinkárok nechýba humor a uťahujú si zo seba navzájom. „Tebe je hej, po poli sa ti lepšie behá ako mne,“ povzdychne si Emília. „Ja chodím len popod horu, ďaleko už tiež nevládzem,“ ohradí sa kamarátka. „Ale nie všetko ešte rastie na poli. Čo nerastie, to si dopestujeme v záhradke,“ povedia naraz. „Ale liečivky idú na odbyt. Je to užitočná práca,“ myslia si obe babky bylinkárky. „Také ako my sa už nenarodia, aby sa plahočili po lúke za bylinami,“ povie nahlas Mária a Emília dopovie: „My tu už dlho nebudeme, ale čo sme začali, to aj dokončíme.“ Takto rozhodne ukončili babky náš rozhovor a s prianím dobrého zdravíčka sa rozlúčime.
