Život však už neraz potvrdil, že tí, ktorí niečo naozaj vedia, ostávajú nenápadní a skromní. Len sami v sebe zvádzajú boj so svojou nedokonalosťou, pretože sú presvedčení, že stále sa majú čo učiť. Tak nejak o sebe zmýšľa aj Jaroslav Hunčík z Krásna nad Kysucou.
Boli sme u neho na návšteve pred piatimi rokmi. Vtedy sme usúdili, že pomsty múz sa báť nemusí. Podľa bájí bola totiž beda tomu, kto tieto, inak krásne a prívetivé ženy, pohanil. Vzali mu zrak, sluch či hlas. Zdá sa však, že Jaroslavovi Hunčíkovi za ten čas ešte nadelili, pretože sa odvážil pootvoriť aj dvere do komnaty štylizovaného kresleného humoru.
Doménou výtvarníka Jaroslava Hunčíka z Krásna nad Kysucou je stále kresba. Ceruzkou, rudkou, sépiou, uhľom. Podľa neho vraj oveľa viac vystihuje zručnosť autora. Hoci skladá klobúk pred velikánmi maliarstva, v maľbe už cíti pozlátko a akýsi komerčný nádych. Keď nám rozkladá svoje diela, zase skladáme fiktívny klobúk z hlavy my. Nikdy kresbu neštudoval. Je samouk a vedomosti čerpá z kníh, ktorých však o kresbe nie je veľa. Keď nejakú zbadá, hneď si ju kúpi. Jeho vzorom je francúzsky umelec 18. storočia Ingres. “Kreslenie bolo akosi vždy súčasťou môjho života. Už na základnej škole nám na výtvarnej výchove pán učiteľ Ernest Maurer púšťal rozprávky, ktoré sme mali podľa seba ilustrovať. Keď som doniesol obrázok, napomenul ma, že sme to nemali odkresliť, ale sami vytvoriť.
Až spolužiaci sa ma zastali, že to tak ja sám maľujem,” hovorí J. Hunčík. Medzi jeho kresbami sú aj pokusy o zachytenie krajiny, no tie mu k srdcu neprirástli. Podstatnú časť tvoria ženské akty. Modely si domov nevodí, žena by ho asi hnala, sotva by prešlo upokojenie, že ide o umelecký zámer. Námety čerpá z fotografií, vlastnej predstavivosti. Zväčša sú to dámy kyprejších tvarov, vraj “aby bolo čo kresliť.” Aj ten, kto ceruzku nikdy v ruke nedržal, môže posúdiť, že nie je jednoduché zachytiť ľudské telo v jeho nahote - hru svetla, svalov, náznak pohybu. Na druhej strane tomu, kto obraz Jaroslava Hunčíka vidí, je na prvý pohľad jasné, čo mu chcel autor povedať a nemusí hádať, skladať, tušiť a predpokladať v spleti farieb, náznakov, tvarov, farieb a techník. “Na kreslenie musím mať psychickú pohodu. A tá mi ešte prednedávnom chýbala. Mal som prácu, síce tiež súvisela s kreslením, hoci technickým, no spôsob práce, vypätie a stres ma unavovali a vyčerpávali. Teraz síce pracujem vo výrobe, no je to určite menej psychicky namáhavé. Dnešná doba je veľmi uponáhľaná a nie je jednoduché nájsť v nej duševný pokoj.”
Tak ako pred piatimi rokmi, jeho ateliér ostal nezmenený. Stolička pri kuchynskom stole, kde sú vždy naporúdzi nejaké ceruzky. Teraz kreslí ceruzkou “béčkom”. Dvojkou. Čím je číslo vyššie, tým je tužka mäkšia a tmavšie kreslí. No a absolútnou novinkou v jeho tvorbe je štylizovaný kreslený humor. Počas našej návštevy pred piatimi rokmi vo svojich kresbách využíval štylistický jav slovenského jazyka - takzvané homonymá, teda slová rovnakého znenia, ale s rozdielnym významom. Teda, napríklad, motýlik ako hmyz a motýlik ako doplnok mužského odevu. A tak pod krkom muža nakreslil jednoducho motýľa. Ten, ktorý kreslí dnes je odlišný. Posiela ho do rôznych slovenských a českých humoristických časopisov.
No živiť sa tým rozhodne nedá. To ani nikdy nemal v úmysle. Stačí mu, keď pri kresbe obnoví svoje duševné sily, dá oddýchnuť telu. A ak sa k tomu pripojí aj radosť obdarovaného z darovaného obrázku, čo by si mohol priať viac.
