Miestnosťou sa rozliehalo neznesiteľné “duc, duc” akejsi hip hopovej skladby. Textu sme veľmi nerozumeli, no interpret si dal záležať, aby sme aspoň z refrénu pochopili, o čom spieva. Iné slová ako ko..., pi..., je..., ku... v refréne ani neboli.
Opakoval ich neustále, nahlas, dôrazne. Ľudia pri stoloch znechutene krútili hlavami a očividne im prestávalo chutiť. Bol práve čas obeda a nebolo by nič nezvyčajné, keby sa tu objavili rodičia s dieťaťom, čo sa počas nákupov prišli najesť alebo občerstviť. Neviem si predstaviť, ako by reagovali. A čo ich ratolesť? Keď sa počas pravého poludnia môžu takéto slová púšťať pri verejnej produkcii, môže si odniesť dojem, že je to normálne a upozornenia rodičov brať jedným uchom dnu, druhým von. A miesta, kde sú vulgarizmy dovolené v každú dennú hodinu si veľmi rýchlo obľúbi. Takže, milí prevádzkovatelia reštauračných zariadení. pamätajte na to, že občerstvujete nielen telo, ale aj dušu.
