(Reakcia na článok v MY Kysucké Noviny „Čo je dôležitejšie?“)
Vo vydaní MY Kysucké Noviny zo dňa 25.7.2006 vyšiel článok pod názvom „Čo je dôležitejšie?“. Pisateľ(ka) v ňom približuje svoj pohľad na udalosť, ktorej svedkom sa stal(a) a ktorá v ňom (nej) pravdepodobne zanechalo nepríjemný pocit. V spomínanom článku sa písalo o dopravnej nehode v obci Povina, pri ktorej zahynula žena – vodička osobného auta.
Autor článku sa kriticky vyjadruje k činnosti záchrannej služby z Kysuckého Nového Mesta, najmä však k postoju jedného člena posádky – lekára. Pisateľovi prekáža, že lekár záchrannej služby sa pri akcii „tváril znudene, občas len hodil rukou.“. V článku sa na adresu lekára o. i. ďalej uvádza: „Viacerí sme mali pocit, že ho (lekára záchrannej služby – pozn. O. S.) privolaním na miesto nehody vyrušili od niečoho veľmi dôležitého.“ Správne autor článku uviedol, že v tomto prípade išlo o pocit, teda o subjektívny pohľad.
Na ten má samozrejme každý právo. Právo brániť sa proti neoprávnenej kritike však prináleží i druhej strane. V uvedenom kritickom článku sa tiež popisuje, ako sa náhodní svedkovia nehody – laici usilovali poskytnúť prvú pomoc žene, ktorá uviazla v havarovanom aute. Títo záchrancovia vraj „pozháňali železné tyče a snažili sa vypáčiť dvere, aby ju mohli oslobodiť.“ Nuž, pri všetkej úcte k evidentnej empatii autora článku je nutné zdôrazniť, že práca profesionálnych záchranárov je vysoko odborná činnosť, ktorá si vyžaduje odborné vzdelanie, ktoré zahŕňa ďalšie neustále vzdelávanie, praktické skúsenosti, špeciálne výcviky, a do nezanedbateľnej miery táto práca vyžaduje i psychologický prístup. V tejto súvislosti sa javí činnosť laických záchrancov, ktorí sa snažili ženu vyprostiť z auta kovovými tyčami, – použijúc eufemizmus – ako nie príliš adekvátne riešenie...
Jednotliví členovia posádky záchrannej služby presne poznajú svoje úlohy pri práci, konajú odborne a efektívne. Svoju činnosť koordinujú s ďalšími zložkami profesionálnych záchranných tímov – v tomto prípade sa jednalo o spoluprácu so zložkou technickej prvej pomoci, ktorú zabezpečujú hasiči. Je nutné v tejto súvislosti tiež zdôrazniť, že každý neprofesionálny, neodborný a unáhlený krok v záchrannej akcii môže jej priebeh, a najmä výsledok skomplikovať, pričom komplikácie v tomto zmysle môžu mať následky až fatálne... Chcem autora spomínaného kritického článku ubezpečiť, že profesionálni záchranári si svoju prácu vykonávajú na vysokej úrovni, profesionálne a efektívne. To, že sa niekomu pritom niekedy nepáči výraz ich tváre, je záležitosť – vzhľadom na to, že sa naozaj jedná o dôležitú skutočnosť, ktorou záchrana ľudského života nesporne je, - irelevantná.
V našej práci neexistuje niečo „dôležitejšie“. Prvoradý je človek a ten je dôležitý. Svojou prácou denne poskytujeme druhým pomoc. Poďakovania, či prejavu úcty k našej práci sa dočkáme málokedy. Výčitiek, najmä tých neoprávnených, je však vždy dosť.
Táto reakcia nemá ambície byť znevažovaním snahy laických záchrancov, ani pocitov autora kritického postrehu. Je to naša obrana a pokus o objasnenie niektorých závažných skutočností.
Ondrej Stuchlík (diplomovaný zdravotnícky záchranár)
Vedúci záchranár - Záchranná zdravotná služba KYSUCE, s.r.o., Čadca
Je pravdou, že som sa kriticky vyjadrila k prístupu lekára záchrannej služby pri konkrétnom prípade. V žiadnom prípade som sa však nechcela kriticky vyjadrovať na adresu záchrannej služby z Kysuckého Nového Mesta. Naopak, prácu zdravotníkov si vážim, sama som sa na vlastnej koži presvedčila o tom, aká je ich práca zodpovedná a namáhavá. Na mieste nehody sme však boli - máme oči, uši ... Nepochybujem o profesionalite kysuckých záchranárov. Chcela som len pripomenúť, že aj pri tom maximálne profesionálnom by sme nemali zabúdať na to ľudské. Pretože sme v prvom rade ľudia. Až potom lekári, referenti, robotníci, novinári, nezamestnaní...
Iveta Frolková, redaktorka MY Kysuckých novín
