Päťročný Paťko sa už nemohol dočkať sestričky. Občas, keď naňho prišli jeho muchy, síce kričal, že ju nechce, že jej ani hračky nepožičia, no v skutočnosti bol rád, že bude mať kamarátku, že sa doma bude mať s kým hrať. Len keby rýchlo vyrástla. Nikto nevedel, či to naozaj bude sestrička.
Edita s Ľubom si len priali, aby bolo zdravé. Nech je to čokoľvek. Chodievali vždy v nedeľu a vo sviatok do kostola, boli veľmi nábožní. Vždy večer sa spolu modlievali a prosili Ježiška o zdravie. Pre seba, svoje narodené i ešte nenarodené dieťa. Malý Paťko sa niekedy ošíval, veľmi tomu nerozumel, najmä v kostole, keď kňaz hovoril veci, ktoré vôbec nechápal. Začali preto chodiť na detské omše a to, že sa mohol odpoveďami na otázky kaplána zapojiť, sa mu veľmi páčilo.
A nadišiel čas, keď mamičku odviezli do nemocnice. Trošku so strachom, viac však v očakávaní, kedy sa už ich rodinka rozrastie. Ešte v ten deň sa Paťko s ocinom dozvedeli, že naozaj k nim pribudne dievčatko. Katarínka. Hneď, keď sa dalo, išli pozrieť mamu. Ukázala Paťkovi sestričku. Pozeral na ňu dlho a veľmi skúmavo, no akosi sa mu nepozdávala. Zdala sa mu veľmi malá a pokrčená. Znechutilo ho, že bude musieť asi dlho čakať kým narastie, aby sa s ňou mohol hrať. Ľubo bol šťastný a svoju manželku zahŕňal bozkami. Onedlho si obe priviezol domov. V spálni nachystali postieľku, Katarínka už mala prichystanú celú výbavu.
Dievčatko sa malo veľmi k svetu. Malo blonďavé kučeravé vlásky, modré očiská, ktoré zo dňa na deň ožívali. Pozerali zvedavo okolo seba a vnímali a neznámy svet. Každý, kto na ňu pozrel, musel znenazdajky zašepkať, že je ako anjelik. Bucľaté ručičky a líčka ho naozaj pripomínali. Do siedmich mesiacov pila mamičkino mliečko. Bola zdravá a čulá. Niekedy až priveľmi. Akonáhle ostala chvíľu sama, vynucovala si pozornosť plačom a krikom. To Paťka niekedy znervózňovalo. Jedenkrát to však bolo naozaj akosi pridlho a inak, než inokedy. Katarínka plačkala niekoľko dní. Najskôr len tak obyčajne, neskôr usedavo a bolestivo. Bolo jasné, že jej voľačo je. Edita si pomyslela, že ju bolí bruško zo stravy, predsa len stále si zvykala na nové potraviny, ešte nemala ani rok. Vyskúšala teda všetky babské recepty, rady starých mám. Nepomáhalo. Neostávalo teda iné, len zaniesť Katarínku k lekárovi.
Ten rodičom oznámil strašnú vec. Katarínka mala bolesti preto, lebo mala zauzlené črievka. Mizerere. Edita zaúpnela a začala strašne plakať. Zrazu nevedela, či má ísť domov alebo ostať v nemocnici pri svojej maličkej. Lekári robili čo sa dalo. Primár bol pri malom pacientovi celý deň aj noc. Meral, skúšal, kontroloval. Minúty sa vliekli ako dni. Edita bola vyčerpaná. Rozhodla sa, že svoju dcérku neopustí. Posedávala pri nej, potom na chodbe. Po záchvatoch plaču prichádzal na chvíľu čudný pokoj, zatvárali sa jej oči, no znova a znova zbierala sily. Ruky zopäté v modlitbe mala už takmer nevládne. Paťko sa zatiaľ modlil doma s ockom. Zašli aj do kostola a tam si kľakli pred oltár. Paťko cítil, že sa deje niečo zlé, že je Katarínka v ohrození, aj keď sa ho rodičia snažili všemožne uchrániť. Nebola doma sestrička ani mamička a to nesignalizovalo nič dobré.
Za Editou vyšiel na chodbu primár. Ani on nespal celú noc a bojoval o záchranu Katarínky. Žiaľ, boj s prírodou a ťažkou chorobou napokon prehral. Hoci túto prácu robil roky, nikdy si nezvykol na pohľad na bezvládne detské telíčko bez života. Takéto chvíle patrili medzi jeho najťažšie. Edita tušila, čo jej chce oznámiť. Nevyspaté oči akoby sa jeho pohľadu chceli vyhnúť, no nedalo sa. Akoby v nich nechcela čítať, čo jej idú zvestovať. Sadla si na lavicu a zložila ruky do lona. Hlava jej klesla a po tvári stekali slzy. Nejaký umelec by takýto obraz isto nazval bezmocnosť. Lekár sa ju snažil upokojiť, no nebolo treba. Aj jemu sa zdala až priveľmi pokojná. Len opakovala, že jej anjelik sa dostal do neba, že je medzi svojimi a že jej tam je dobre.
Naozaj sa s manželom presvedčili o tom, že je v nebi a ďakovali bohu, že im ju aspoň na chvíľu poslal na zem. Každý deň chodili na jej hrobček. Len Paťkovi bolo stále smutno. Pár dní po pohrebe prišli Ľubo s Editou za primárom. Nebolo mu to príjemné, snažil sa zabudnúť na ten prípad. Ale to sa mu už asi v živote nepodarí. Podali mu obrovskú kyticu ruží. Za to, že pre záchranu anjelika urobil všetko, čo bolo v jeho silách.
