Svoje o tom vedia na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Čadci.
„Aj počas prázdnin máme takmer stále naplnenú kapacitu 25 lôžok. Deti sem prichádzajú s rôznymi ochoreniami. V súčasnosti sú to najmä hnačky, vracanie, takzvané gastroenteritídy, ale napríklad aj zápal pľúc. Ten je už takmer dva mesiace veľmi rozšírený. Ide o atypický zápal, ktorý nemá posluchový nález, teda nepočuť ho, zistíme ho až na rtg. Prejavuje sa únavou, teplotami, niekedy kašľom, inokedy bez neho. Šíri sa ovzduším, často prechádza na ďalších členov rodiny. Je zvláštny aj tým, že naň zaberajú len určité druhy antibiotík,“ hovorí primárka detského oddelenia MUDr. Jana Budayová.
Deti si na oddelení poležia v priemere 5 – 6 dní, pre akútne prípady sú 4 lôžka na jednotke intenzívnej starostlivosti. Primárka J. Budayová pozoruje zmenu oproti minulosti napríklad v tom, že vtedy si rodičia nechávali vážnejšie vyšetrenia detí na prázdniny, aby počas školy nevymeškávali, teraz je to naopak.
Cez prázdniny hospitalizujú aj deti, ktoré prichádzajú so žalúdočnými problémami z táborov, objavujú sa však stále i deti zanedbávané či choré v dôsledku stravy, ktorú im rodičia podávajú. Počas pobytu v nemocnici môže byť pri dieťati aj matka. Na nadštandatnej izbe sú spolu, inak matky spávajú spoločne v izbe pre matky. No nie vždy je pobyt rodiča v nemocnici prínosom. „Mnohokrát sa dieťa rýchlejšie prispôsobí prostrediu a upokojí práve vtedy, keď je bez matky. Neraz sa stane, že prítomnosť matky ho rozruší, dieťa je neprispôsobivé, neraz nadobudne sebavedomie a veľmi zle sa s ním spolupracuje. Mamička často ani netuší, že hoci chce svojmu dieťaťu pomôcť, účinok je opačný,“ pokračuje J. Budayová.
V akútnej fáze je potrebné, aby dieťa predovšetkým spalo a neprospieva mu ani citové vzrušenie, ktoré môže pri mame pociťovať. Sú však i prípady, kedy je pobyt matky v nemocnici nevyhnutný. Počas školského roka sa deti v nemocnici aj individuálne učia. Vyučovanie zabezpečuje jedna učiteľka a vychovávateľka. O detičky sa treba starať nielen po zdravotnej stránke, veľmi dôležitá je aj tá psychická, veď v nemocnici je každému clivo. Nemocničné prostredie je pre mnohých deprimujúce a preto sa ho na detskom oddelení snažia spríjemniť, napríklad, pestrými maľbami na stenách či hračkami. „Privítali by sme, keby sa našli nejakí dobrodinci, ktorí by na oddelenie priniesli umývateľné hračky, autíčka, bábiky, nie však plyšákov a hračky z textílií alebo oblečenie.“ Na lôžku je dlhá chvíľa i pre dospelého, tobôž pre dieťa, ktoré je naučené neustále vyvíjať aktivitu. Pozerať sa na to, ako trpí, nie je jednoduché ani pre tie najtvrdšie povahy. „Nie som človek, s ktorým by detská bolesť nič nerobila. Musím však telo nastaviť tak, aby som nebola v citovom rozpoložení.
Inak by som nemohla liečiť. Po práci to však na mňa vždy príde, nie som flegmatik. Samozrejme, že najťažšie znášam, ak dieťa zomrie, aj to sa, žiaľ stáva a prípady, kedy dieťaťu zistíme závažné ochorenie, ktoré jemu i rodine zásadne zmení život. No na druhej strane sú i chvíle, ktoré vám to trápenie vynahradia, príroda to akosi vykompenzuje,“ hovorí J. Budayová a ešte i s odstupom času sa jej tisnú do očí slzy, keď spomína na niektoré prípady.
Nikto sa z bolesti neteší. Zvlášť vtedy, keď trpia deti. A tí, čo sa snažia o to, aby im ju zmiernili, to robia vždy s úmyslom pomôcť. Niekedy sa im to podarí, inokedy boj s prírodou prehrajú. O to viac sa tešia, keď detské oddelenie opúšťajú deti zdravé, vyliečené a pripravené ďalej sa učiť, hrať, šantiť a smiať.
