Verný starček
To som už pracovala ako vedúca kožného oddelenia v Čadci. Na oddelenie sme prijali pacienta v pokročilom veku, ktorého som prehovorila ku hospitalizácii pre nepríjemný a komplikovaný zápal v intímnej časti tela. Tieto partie bolo veru dosť zložité, najmä pri mokvaní, ošetrovať ambulantne, tobôž doma. Starček sa nakoniec zmieril s niekoľkodňovým ležaním v nemocnici. Najmä keď sa mu pri ošetrovaní venovali mladé a ochotné sestričky. Tiež som ho vždy pri vizite, aj viac ráz behom dňa, chválila, ako sa mu ošetrované miesta po obkladoch, vodičkách a pastách rýchlo hoja. Starček sa na vizity nakoniec zjavne tešil a pochvale bol rád. No prichádzali ďalší pacienti. A tak prišiel deň, kedy sme milému starčekovi oznámili, že už bude prepustený. Že netreba už zložito ošetrovať jeho intímne partie, postačí ich doma domasťovať 1 – 2 krát denne. Na náš údiv, staručký pacient vyhlásil, že domov nepôjde, že si tu už zvykol. Jeho koža vraj potrebuje len našu odbornú pomoc. Aj tak je vraj doma sám. Nechala som ho na oddelení ešte niekoľko dní, ale potom som ho opäť upozornila, že má kožu úplne vyliečenú. Pacient sa opäť rozčúlil, že ho predsa nemôžeme pustiť domov, keď sme sa mu tak venovali. A keď ho budeme z oddelenia vyháňať, tak si sadne, tak, ako je, na zem pred oddelenie a nikde nepôjde. A ku hrôze celého oddelenia to aj urobil. Bolo mu do plaču a mne veru tiež.
Len postupným dohováraním a slabším upokojujúcim liekom, prísľubom ďalších kontrol u mňa na ambulancii sa nám napokon podarilo starčeka upokojiť. A v nasledujúcich dňoch v poriadku prepustiť domov. Tak som sa poučila, že aj prehnanou profesionálnou starostlivosťou môžeme pacientovi ublížiť.
Autor: Oľga Königová
