Stretával sa tam s kamarátmi, napríklad Ladislavom Snopkom, ktorý sa po revolúcii stal ministrom kultúry.
Chodil tam aj Václav Havel so svojou manželkou Oľgou. V tomto kúte viacerí jeho priatelia už v tom čase hľadali, a dnes tomu nie je inak, útočisko pred rušným životom. Aj vtedy im poskytovalo možnosti na regeneráciu duševných i fyzických síl. Vtedajšie politické pomery na Slovensku neumožňovali hovoriť o všetkých témach a na všetkých miestach. Aj na Brízgalkách sa vtedy do istej miery rozhodovalo o budúcom osude našej republiky,“ hovorí starosta Novej Bystrice Ján Šutiak. Na september tohto roku naplánovali zorganizovať v ich obci prvý Novobystrický zraz turistov. V rámci neho aj stretnutie bývalých československých disidentov. Chcú pozvať tiež bývalého prezidenta Václava Havla. Sú smutní z toho, že Ján Langoš medzi hosťami bude chýbať.
Lokalita Brízgalky je na lazoch, vzdialená od obce niekoľko kilometrov. Skôr narodení si pamätajú, ako sa v týchto miestach tajne schádzali disidenti, ktorí hľadali útočisko v tamojších cholvárkoch. „Chceme urobiť výstavku fotografií z tohto obdobia, tiež osadiť pamätnú tabuľu. Určite nezabudneme na jedného z najvernejších návštevníkov, ktorý tento kút Kysúc mal mimoriadne rád - Jána Langoša,“ dodáva starosta.
Všetci vedia o jeho nezanedbateľnom kontakte na český disent. Aj vďaka tomuto človekovi Václav Havel a mnoho ďalších českých intelektuálov a umelcov často nachádzalo spásonosný azyl na už spomínaných Brízgalkách. Tie sa objavujú takmer v každej „českej“ spomienke. „Bol to balzam na nervy, pošramotené najrôznejším formami perzekúcie a buzerácie Štátnou bezpečnosťou,“ spomína ostravský výtvarník Tomáš „Korot“ Haleš, ktorý od osemdesiatych rokov žije vo Viedni. Krásne Brízgalky, ktoré im natrvalo utkveli v pamäti, spomenul minulý štvrtok aj pražský folkový spevák Vladimír Merta, ktorý mal v Bratislave dvojdňový koncert. „Hore ťa musel vynášať indiánsky ochranný duch. Nedbal si na to, čo sa deje za tvojím chrbtom, ťahalo ťa to hore. Keby si na nás slabších dokázal počkať... Nie, to by si nebol ty,“ povedal v texte na počesť svojho priateľa. „Čakaj pri vatre, Indián. Nech ťa dobrý duch sprevádza. Nestratíme tvoje stopy?“ V stredu večer na koncerte jeho priateľ Ján Langoš chýbal. Odkázal, že ho ráno čaká cesta do Košíc. Nevedel, že bude jeho poslednou. Keby mal o nej rozhodnúť, určite by tou poslednou bola tá na Brízgalky. Lebo tam nachádzal, čo mu bolo blízke. Krásnu prírodu a priateľov, ktorí vždy našli jeho „stopu“. Pretože tú nenechával len na chodníku, ale aj v ich srdciach. A tá sa určite nikdy nestratí...
Kto bol Ján Langoš
Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici v katolíckej rodine. Vyštudoval fyziku na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od začiatku 70. rokov pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. V 80. rokoch bol jednou z kľúčových osobností slovenského disentu. Podieľal sa na aktivitách podzemnej univerzity. Po novembri 1989 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia âSFR, po voľbách 1990 federálnym ministrom vnútra. V tejto funkcii sa v podstatnej miere zaslúžil o rekonštrukciu Federálneho ministerstva vnútra, o zrušenie a rozpustenie ŠtB a o prijatie lustračného zákona. V roku 1994 sa na kandidátke KDH ako nominant Stálej konferencie občianskeho inštitútu dostal do parlamentu. V auguste 1995 vstúpil do Demokratickej strany, ktorej predsedom bol do júna 1998. V roku 1998 sa stal členom a podpredsedom SDK. Začiatkom februára 1999 sa vrátil do DS a odvtedy bol znova jej členom. Od marca 1999 do februára 2001 jej predsedom. Ako poslanec predložil aj významný zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Celoživotným dielom Jána Langoša bol zápas proti komunizmu, o ktorom bol bytostne presvedčený ako o zle pre jednotlivca i spoločnosť. Jeho úsilie o odkrytie plnej pravdy o komunistickom režime vyvrcholilo v auguste 2002 schválením zákona o pamäti národa a zriadením Ústavu pamäti národa. Bol ženatý, mal dve dcéry.