Marcové idy
Niekdy v marci, rokov sedemdesiatych, som pracovala ako sekundárka už vo svojom odbore, na kožnom oddelení v Žiline. Oddelenie viedol obľúbený a vážený pán primár, s ktorým sme chodili na rannú vizitu. Pozerali sme podrobne kožný nález u každého pacienta a podľa stavu sme každému povedali niekoľko slov o hojení jeho choroby.
Pán primár bol vzdelaný a rozhľadený človek, s ktorým bola radosť diskutovať aj o iných veciach ako o medicínskej problematike. Tak sme sa, ešte pred vizitou, dostali k téme starého Ríma a zvyklostiam Rimanov. Keďže táto téma pána primára zrejme neopustila ani pri vizite, po prehliadke staršieho pacienta sa pustil do úvah o marcových idách (obdobie mesačného splnu v starovekom Ríme, počas marca 44 p. l. Pamätné tým, že bol v rímskom senáte zavraždený Július Cézar). Jeho slová „marcové idy“ začul nezreteľne prihluchý starček. Prv ako sme opustili izbu chorých, podišiel rýchlo ku primárovi a úzkostlivo sa opýtal: „Pán primár, ale ja snáď nemám – hnidy?“ Po upokojení pacienta sme si všetci odznova uvedomili nutnosť dodržiavania nepísaného pravidla – pred pacientom vynechať v hovore témy o starom Ríme a o inom.
