
A tak sa už zopár rokov, spolu so svoji priaznivcami, štverajú na vadičovskú dominantu. Každý rok ju zdolajú hneď dvakrát – na jarnom a jesennom výstupe. Ten tohtoročný jarný bol jubilejný piaty a absolvovali ho v sobotu 13. mája 2006. Skôr, ako sa s nimi v týchto riadkoch pošplháme na Ľadonhoru vysokú 999 metrov nad morom, povedzme si niečo o týchto nadšencoch folklóru.
Ľudová hudba spod Ľadonhory vznikla v auguste v roku 1996. Muzika má štyroch členov: na prvé husle hrá Marián Urbaník, na druhé husle Peter Vnuk, kontra violu zvláda Ján Vnuk a vadičovskú basičku Július Vnuk. Muzikanti bravúrne zvládajú hudbu nielen z Vadičova, ale aj iných regiónov Slovenska. Svoj región reprezentujú na folklórnych podujatiach v Terchovej, Skalici, Radôstke, Východnej či Detve, poriadajú aj svoj „Folklórny večer pod Ľadonhorou“. Zvuk ľadonhorskej muzičky však poznajú aj v Juhoslávii, Bulharsku, Švédsku, Poľsku či v Česku a na Morave. Na tvárach poslucháčov i divákov vedia vyčariť úsmev i slzičku dojatia. Aj preto sú vítanými hosťami na oslavách, významných jubileách, svadbách. Nehovoriac o udržiavaní ľudových tradícií, na ktoré sa už v mnohých oblastiach zabudlo.
Tak, zoznámili sme sa s muzikantmi spod Ľadonhory, poďme sa teraz pozrieť na svet z vrchu, podľa ktorého sa volajú. Túra začala výstupom po schodíkoch autobusu,ktorým sa z Kysuckého Nového Mesta o 6.30 dostali na Hájnice v Hornom Vadičove. Odtiaľ sa z východnej strany pešo vybrali na Ľadonhoru. Pokorili ju o 8.00. Ešteže nie je taká vysoká, nebolo treba postaviť základný tábor, ani problémy s kyslíkom či vysokohorská choroba sa nedostavili. Počasie turistom prialo. Približne dvadsiadka nadšencov si vychutnávala jarný vetrík a slnečné lúče. Z hory sa pokochali pohľadom na automobilku, vodné dielo Žilina. Každý na chrbte niesol nielen krížiky svojho veku – boli tam chlapi od 30 do 50 rokov- ale aj približne 20 kilogramový náklad. No a muzikanti, ako inak, aj svoje milované nástroje. Celú hodinu sa Ľadonhora ozývala vadičovskými ciframi a melódiami. Potom cez Trojačku pokračovali na o čosi menší Holý vrch (911 m), kde ich čakala zaslúžená odmena za námahu. Hostina ako sa patrí. Celú si ju pripravili chlapi sami. Ide totiž o výsostne pánsku jazdu. A keby podaktorá žena či frajerka sa neviem ako šmajchľovala, len aby sa aj ona do výpravy dostala, nepodarí sa jej to. Je to skrátka „bez bab“.
A z čoho pozostáva také výsostne pánske menu? Fajná prerastená slaninka, kurčatá a zemiaky pečené na pahrebe, zo 7 kíl krkovice, nejaké syry. Rezne dokonca pripravovali priamo v prírode. Na Trojačke si Vajčovci opäť zahrali a potom sa rozdelili na dve skupiny. Ešte predtým však zasadili zemiaky. To robia každý raz na jar, aby si na jeseň ušetrili robotu a nemuseli vliecť zemiaky na pečenie na chrbtoch. Potom ich, jednoducho, ak ich diviaky nepredbehnú, vyhrabú a opečú. Z Trojačky sa teda jedna skupina vybrala po žltej značke do Dolného Vadičova, druhá po modrej cez Steny do Budatínskej Lehoty. A 90 percent výpravy sa opäť stretlo v Kysuckom Novom Meste. Po túre si pri dobrom pivku opäť zanôtili.
Hoci udržiavanie ľudových tradícií je vážna vec, chlapci z Ľudovej hudby spod Ľadonhory z Vadičova sú veselá kopa. Svedčí o tom aj tento výstup a jeho priebeh O jedno však predsa starosť majú. Hoci sú sami ešte junáci, majú obavy o to, kto bude pokračovať v ich šľapajách. Mládež dnes má stále menej času a aj záujmu venovať sa folklóru. Ak by v budúcnosti Kysuce mali prísť o takých dobrých chlapíkov, ako sú v tejto muzičke, tak je to večná škoda.