Z jedenástich detí jej zostalo sedem – traja synovia a štyri dcéry. Manžel Štefan odišiel na večný odpočinok v roku 1980, pred šiestimi rokmi pochovala aj milovaného syna Ondreja, ktorý zomrel na rakovinu. Vtedy, na pohrebe, bola v dedine naposledy. Bolo to pred šiestimi rokmi. Na lazoch býva od svojich 19-tich rokov, teda presne 66 rokov. Pred niekoľkými rokmi jej operovali obidve oči. „Trošku vidím, no prejdem akurát po kuchyni, dvore. Najradšej by som sa už pobrala za mojimi drahými na druhý svet,“ narieka na starobu, chorobu i odlúčenosť od ľudí. Keby sa jej nebodaj priťažilo a bolo by ju treba dopraviť k lekárovi, museli by použiť iba ak traktor. Dvaja synovia – Štefan a František, pracujú. Vstávajú skoro ráno, pred treťou hodinou, domov prichádzajú večer. O domácnosť sa väčšinou stará Jaroslav, ktorý nepracuje. „Navarí a porobí, čo je treba, ja už nevládzem, ani nevidím,“ dodáva smutne pani Vincencia.
Hovorí, že najhoršie to bolo túto zimu, keď mali v záhrade asi tri metre snehu. Aj keď nosí na chrbte už osem krížikov, toľko si ho nepamätá. Najhoršie to bolo so synmi a ich dochádzkou do práce. Keď prišli večer domov, pomaly sa už museli chystať opäť do roboty. Narieka, že im túto zimu zvalil sneh štyri jablone, ktoré stáli v záhrade ešte od jej mladých liet. Za obeť mu padlo aj mnoho sliviek, ktorými je toto údolie doslova pokryté. Aj preto ho nazývajú „slivkové“. Je tam slnečná strana a tak sa slivkám mimoriadne darí. Nečudo, že v jeseni, lazy, ktoré sú inak pusté, ožívajú. Prichádzajú tam desiatky ľudí, aby si naoberali chutných sliviek. Či bude aj táto sezóna taká bohatá, ako minulá, babka Vincencia nevie. Jej jedinou radosťou je, že prišla jar a všetko sa rozzelenalo. Aj keď v podstate sa už neteší na nič. Zdá sa jej, že na tomto svete je akosi pridlho. Možno keď sa slivkové údolie zaplní „turistami s vedrami“, rozveselí sa. Bude s kým „poklebetiť“....
