Naviac sme nemohli využívať balkóny, ktoré sú inokedy veľmi vzácne, pretože zo striech viseli obrovské cencúle, čo bolo životu nebezpečné. Už malé oteplenie spôsobovalo pády kusov ľadu, ktoré sa odrážali z dolnej strechy a rozbíjali sklá v oknách. Obrovský kus ľadu aj mne rozbil okno. Aj vlani sa mi tak stalo. Neviem, ako by som bola prežila to zľaknutie, keďže som chorá na srdce. Ale nebola som v tej chvíli v izbe. Najviac mi bolo ľúto údržbárov, ktorí robili nad svoje sily. Všade číhalo nebezpečenstvo a oni zachraňovali, čo sa len dalo a čo bolo najpotrebnejšie. Neustále odpratávali sneh, či z dolnej strechy, alebo z prístupovej cesty, olamovali cencúle, čo je veľmi nebezpečná práca, zasklievali okná, pomáhali, aby sa tu dostala sanitka, alebo odnášali chorých na rukách dole k sanitke.
Pri dobrej vôli sa všetko nejako zvládlo. Ďakujeme im. No, poďakovanie si zaslúži aj naše vedenie, že sa o nás dobre starali a stále sme boli v príjemnom teple. Hoci sme boli cez zimu uzavretí a tiež chrípka niektorých neobišla, musím povedať, že tu nebola a nieje žiadna nuda. Márne si niekto myslí, že tu ľudia nič nerobia, len sa napchávajú a ležia. To je omyl. Je tu presne stanovený režim dňa, ktorý sa musí dodržiavať. Zvlášť ráno je tu všetko v pohybe. Je tu veľmi rušno. Tu pulzuje život. Píšem to predovšetkým za dvojku, kde je 53 klientov, väčšinou chodiacich, ale chorých a službu majú iba 2-3 zdravotné sestry alebo sanitárky. Našli sa tu dvaja šikovní a obetaví muži, ktorí už o 6. hod. ráno odnášajú z každej izby odpad do kontajnera. Ďakujem im za všetkých, tu na dvojke. O 7.00 hod. začnú zdravotné sestry, alebo sanitárky kontrolovať poriadok v izbách, chorým vymieňajú plienky a tým, čo nemôžu robiť, dajú všetko do poriadku. A kto ako môže, porobí si sám.
Ráno sa odoberá krv a posiela do nemocnice, cukrovkárom sa pichá inzulín, nahlasujú sa dovolenky, niektorí idú k lekárovi, ktorý tu chodí 3 x do týždňa poobede, tiež sa to musí nahlásiť. Iné idú do nemocnice na kontroly, alebo ležať, čakajú na sanitku. Ide s nimi aj zdravotná sestra, alebo sanitárka, ktorá sa stará o nich, nesie im osobné veci tiež zdravotné kartotéky. O každom človeku sa musí vedieť, kde sa nachádza, čo tam robí a kedy príde. V opačnom prípade by nastal chaos a policajti by iné nerobili, len hľadali ľudí z Domova – Žarec. Už len to by nám chýbalo zažívať strach. Hneď po raňajkách, o pol ôsmej sa vydávajú lieky. Pár žien, medzi nimi aj ja, máme lieky pri sebe a chystáme si ich a objednávame samy. Môžu sa na nás spoľahnúť. Zdravotné sestry alebo sanitárky podľa harmonogramu kúpu klientov, odnášajú špinavú bielizeň a šatstvo do práčovne. Ja si periem už štvrtý rok sama. Kúpim si voňavý prášok, večer namočím zo 2-3 kúsky a ráno operiem. Zavesím na balkón. Robí to tak iba pár žien. Všetko by malo voňať čistotou, čo sa nedá úplne dosiahnuť. Niektorí púšťajú do nohavíc a zamoria celú chodbu a kúpeľňu. A čistí sa znova. Dalo by sa to prirovnať ku kolotoču, ktorý sa točí stále dookola. A to bez zastavenia. A čo robia klienti vo zvyšnom čase doobeda? Všeličo. Väčšina z nich pomaly o paličke zájde si do obchodu kúpiť potrebné veci a tým sa rozhýbu boľavé nohy. Muži zas kupujú noviny, radi čítajú a debatujú o športe. Iní si potrebujú urobiť poriadok v skrini, alebo ničo pošiť.
Keď máme chuť na kávu, urobíme si ju a podebatujeme. A tak nám prejde doobedie, že ani nevieme ako a ide sa na obed. Poobedie je trochu pokojnejšie. Skoro každý si ľahne, odpočíva a spí. Nastane také ticho. Ale nie na dlho. O 15.00 hod sestry roznášajú olovrant a znova sa točí kolotoč. Jedni idú na prechádzku, druhí počúvajú rádio, hudbu. Ďalší pustia telku a sledujú program. Niektoré ženy vyšívajú, čítajú časopisy, knihy. Mňa keď chytí „šajba“, hrám si na ústnej harmoničke aj hodinu. Vtedy zabudnem na všetko a cítim sa dobre. Skupinka žien zas chodí do kaplnky sa spoločne modliť. Každý robí to, čo chce a baví ho to. Ja ešte hodne lúštim krížovky. Táto práca je tiež vďačná, lebo starosti idú vedľa a cvičí sa pamäť. Okrem toho sa zamyslíte nad tým, čo vylúštite, pripadne zasmejete. A všetci vieme, že smiech je liek. Máme veľmi šikovnú a múdru sociálnu pracovníčku, ktorá zo všetkých tých výšiviek urobila výstavku a potešila nás i druhých.
Autor: Agnesa Straková
