Mne by to nevadilo, ale môj syn, ktorý je teraz prvákom, by to určite nezvládol, aj preto sme využili túto prechodnú formu ubytovania,“ vysvetľuje pani Božena.
Momentálne v útulni, presnejšie „Útulku a stredisku osobnej hygieny pre sociálne odkázaných obyvateľov obce“, žijú ešte dvaja muži, ktorých rovnako ako pani Boženu, zamestnáva obec v takzvaných „Menších obecných službách“. Starosta Marián Masnica hovorí, že toto zariadenie vzniklo po zrekonštruovaní starého opusteného domu, ktorý pôvodne chceli zrúcať. Z Fondu sociálneho rozvoja v Žiline však dostali 880 tisíc korún a tak vznikla táto, obrazne povedané, „prechodná ubytovňa“. „Zariadenie ešte len začalo fungovať. Do budúcnosti bude slúžiť aj takým ľuďom, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti. Ide o narastajúci počet osôb, ktorí sa nedokázali vyrovnať so „zmenami“ po revolúcii a neustále sa pohybujú na hrane spoločnosti. Keďže si obec uvedomuje svoju zodpovednosť aj za týchto ľudí, chceme sa touto cestou pokúsiť o ich integráciu. Dôležitým aspektom takéhoto riešenia je, že títo obyvatelia nie sú vytrhnutí z prostredia, v ktorom sa pohybujú celý život,“ dodáva starosta..
Pani Boženu prinútila využiť ubytovňu krutá zima, ktorá je v Makove ešte hrozivejšia než v iných kútoch Kysúc. Ešte doposiaľ sú na mnohých miestach vyše metrové vrstvy snehu. „Musím sa vrátiť, v chalúpke na lazoch mám dobytok, chcem si zasadiť zemiaky, zasiať zeleninu,“ hovorí s túžbou v hlase. Na otázku, ako zvládne chlapča takú vzdialenosť peši do školy a domov, odpovedá: „Veď už bude teplo, potrvá mu to možno pol hodiny.“
Teraz všetci osadníci „útulne“ platia nocľažné 55 korún. Kúriť si musia sami v piecke na pevné palivo. Každý si môže uvariť, na čo má chuť, samozrejme, ak na to má. Pani Božku sme našli v prechodnom byte, ako sa učí so synčekom Martinkom písať prvé písmenká. On sa ich pekne snaží ukladať do zošita, ako ich to učila pani učiteľka. Jeho mama zatiaľ odbieha k piecke, aby nevyhaslo. Chýli sa k večeru a vonku opäť „pritiahlo“, ortuť teplomera rapídne klesla. „Vždy keď ideme s Martinkom zo školy, zastavíme sa v kostolíku a pomodlíme sa,“ hovorí matka, ktorá počala svoju poslednú ratolesť už v pokročilejšom veku. Nenarieka, nenadáva, nerepce na osud. Z najmladšieho syna má očividnú radosť. Čo ju však mrzí najviac, je táto hrozná kysucká zima. Aj preto, keď sú spolu v kostole, „hodí“ jeden otčenáš za to, aby konečne skončila. Lebo toto nie je jej skutočný domov. Lazy volajú.....
