neštíti ničoho a nikoho. Pri prebíjaní sa k valovu je schopná zapredať aj vlastnú dušu. Čo tam po druhom svete, keď k peniazom treba prísť na tomto. Súčasná doba o korytárov núdzu nemá. Rušenie fabrík, zmeny v organizačnej štruktúre v organizáciách, podnikoch, inštitúciách prinášajú svoje ovocie. Niekedy síce zhnité, ale čo sa dá robiť. Niet sa čo diviť, že každý chce zostať pri koryte. Byť mimo totiž prináša kopec starostí. Zväčša finančných i spoločenských. Veď kto sa už bude zaoberať takým chudáčiskom nezamestnaným, robotníkom, ktorý má ruky zrobené od roboty, alebo matkou, ktorá doposiaľ živila svoje ratolesti, no teraz prišli o prácu ako pes o chvost. Ľútosť nad nimi možno prejavia iba charitatívne organizácie, či misionár, ktorý prišiel z Afriky a videl ešte väčšiu biedu. Naopak, taký korytár si v každej dobe nájde pre seba živnú pôdu. A väčšinou sa mu darí.
Možno ten ľudskejší pripustí „zboku“ ku korytu aj ďalšieho. Plebsu nezostáva iné, než čakať na to, čo sa obrazne povedané „nezožerie“. Žiaľ, týchto nedojedkov je čoraz menej. Ako strašne vzdialené sú dnes biblické výroky o pomoci druhému. Načo sa pozerať na druhého, keď sa treba dívať na seba. Veď sa aj hovorí: „Keď máš mešec ako teľa, máš aj cudzieho priateľa. Keď máš mešec ako lata, nemáš sestru, nemáš brata“. Takže hurá k valovom. Len kto poradí nezamestnaným, sociálne slabým Kysučanom, ako sa k ním dostať?
