Babka Veronika, ktorá nebola v dedine od septembra minulého roku a jej syn, 49-ročný Pavol. Ten, keď sa chce dostať k najbližšej autobusovej zastávke, musí ísť najmenej dve hodiny peši. V ruksaku donesie potraviny a ďalší potrebný artikel do domácnosti. Najmä lieky pre matku. „Dostala som chrípku, boli obrovské snehy. Myslela som si, že ma syn bude musieť stiahnuť za nohy až dolu do dediny. Veď inak by sa nedalo,“ spomína babka na chorobu, ktorá ju prikvačila, no z ktorej sa napokon, akoby zázrakom, vystrábila. Pavol vyšliapal z ich osady chodník. Akurát tak na dve nohy, jednu vpredu, druhú vzadu. Počas kalamít sa ani dolu nedostal.
„Skúsil som, no zapadol som do snehu do pol pása,“ hovorí. „Toľko snehu si nepamätám, je to hrozné. Neviem, čo so mnou bude. Mám osteoropózu, no odtiaľto sa nemôžem dostať k doktorovi. Jedine, že by pre mňa priletel vrtuľník,“ zanarieka starká. Istý čas boli na tom tak, že museli pojesť všetko, čo mali doma. Z domu a pľacu sa nedalo dostať do Korne ani Turzovky. A tak jedli kapustu, zemiaky, v trúbe upiekli chlieb. Najhoršie to bolo vari vtedy, keď zostali dva týždne bez elektriny. Vypálili desiatky sviečok, vraj sa to ani spočítať nedá. Túto zimu sa im prihodila ďalšia galiba. Zrútila sa im hospodárska budova, v ktorej mali aj „latrínu“. Krátko pred katastrofou v nej sedel, bafkal cigaretku a čítal noviny, Pavol. Mama sa križuje, že mu isto bola na pomoci Panenka Mária. V súčasnosti teda majú aj problém so sociálnym zariadením.
Boli sme radi, že sme dvojicu ľudí žijúcich na tejto samote potešili. „Pred vami tu boli túto zimu len dvaja ľudia. Inak sa tu nikto kvôli snehu neodvážil,“ sťažuje si babka. Jedným návštevníkom bola jej dcéra, ktorá býva vo Frýdku – Místku. A druhým elektrikár, ktorý keď dorazil na miesto, ako vraví babka - takmer nebohý, povedal, že už ho tam viac nikto neuvidí. Nielen za života, ale ani po smrti. Predstavil si zrejme spiatočnú cestu z lazov, na ktoré sa vyškriabal doslova s vyplazeným jazykom.
