Má tridsať na krku a ako vyzerá baba, vie hádam len z toho bláznivého počítača. Šľak ma ide z neho trafiť. Starý corgoň. Čo by som sa mala starať o jeho vnúčatá, tak budem furt jemu slipy prať a vyvárať," nadávala Zita pri pohári vína u susedky. "Ale, neboj sa, čo bude mať prísť, príde. Veď koľkých šťastie stretlo aj keď boli starší," upokojovala ju susedka. "No hej, ale dovtedy umriem, vnúčat sa nedožijem.
Čože načaká! Ani nehľadá, nikde nechodí, kde ju má nájsť!" "No, ja som počula, že aj cez ten počítač sa veľakrát zoznámia. Ukazujú to v tých filmoch, to si najprv píšu, píšu, potom sa stretnú a je to. No hej, kým si budú len písať, vnúčat sa nedočkáš, to je pravda," zamudrovala suseda. "Ale, čo s hlavou dubovou! Idem mu čosi uvariť, lebo ten už od tej bedne ani do kuchyne netrafí, servus, moja," rozlúčila sa a odišla domov za synom Petrom. V niečom mala pravdu. Peter bol naozaj počítačový maniak. Darmo by však mame niekto vysvetľoval, že má hlavu ako kompjuter, že je šikovný a preto sa oň firmy bijú. Nemá frajerku, o vnúčatách nehovoriac, tak nič iné nezaváži. V počítači vidí jeho mama úhlavného nepriateľa ich rodinného života. Večne Petrovi hundre, už mu to ide na nervy. Jeho hnevá jej tvrdohlavosť, ju zasa jeho ľahostajnosť. "Ale veď ja sa stretávam s dievčatami, píšem si s nimi...," skúšal ju upokojiť.
"Ale z písania hrubá nezostane!" nedala mu dopovedať. Peter rezignoval a otočil sa k obrazovke. "Mama, nechaj ma, prosím ťa, mám prácu," povedal nahnevane, takže nenašla odvahu ďalej doňho rýpať. Tento raz jej klamal. Nemal prácu. Išiel na rande. Samozrejme počítačové. Už dlhší čas si píše s jednou 25-ročnou dievčinou. Veľmi šikovné a múdre dievča. Rozumie počítačom. Poslali si mailom aj fotky, je pekná a sympatická. Píšu si každý deň. Najlepšie je to večer. Vedia, čo každý z nich robil cez deň, majú rovnaké myšlienky. Páčia sa im rovnaké filmy, rovnaká hudba. To by sa Petrova mama potešila, keby sa dozvedela, že stretnutie je na spadnutie. Píšu si už pol roka a naozaj sa chcú stretnúť. Zuzka býva tristo kilometrov ďaleko, takže nejde to každý deň, asi ani týždeň. Obaja majú náročné zamestnanie, neraz pracujú aj cez víkendy. Ale už sa dohodli. Stretnú sa v Zuzkinom meste.
Peter sedel v útulnej kaviarničke a sŕkal horúci mätový čaj. Zbadal ju cez okno. Vyzerala trochu staršie ako na fotke, ale bola naozaj sympatická. Prisadla si, podali si ruky. Aj napriek tomu, že už osemnásť dávno mali, hanbili sa ako puberťáci. Ošívali sa, hemžili na stoličkách a len tak prehodili občas pár slov. Najmä o počítačoch, diskusných fórach, ktoré prostredníctvom internetu navštevujú. Nedokázali ani nadviazať na posledné mailové rozhovory, ktoré viedli ešte včera večer. Uhýbali pohľadom a správali sa, akoby sa videli prvýkrát. Len tak habkali, látali rozhovor. Rozlúčili sa asi po hodine. S tým, že si večer napíšu, ako Peťo docestoval.
Peter sa viezol vo vlaku a mal zo stretnutia zvláštny pocit. Taký nevýrazný, ničím ho neohúrilo. Zrazu mu pípla SMS-ka. "Ahoj, bolo to príjemné stretnutie. Fajn som si posedela. Máš príjemný hlas. Zuzka." Srdce mu poskočilo a hneď začal vyťukávať písmená: "Aj mne bolo fajn. Páčia sa mi tvoje oči. Sú úplne inej farby ako na fotke. Večer ti napíšem." A už sa to rozbehlo. Večer si sadol k počítaču a začal búšiť do klávesnice. Keby bola mama pozornejšia, zistila by, že do nej ťuká naliehavejšie a nedočkavejšie ako inokedy. To preto, aby správu rýchlo napísal, aby rýchlo prišla odpoveď. Netrpezlivo čakal, klopkal prstami do stola, až mu počítač dal signál, že v schránke je pošta. Čítal o tom, čo robila Zuzka pred stretnutím, po stretnutí, čo bude robiť zajtra. Aký film si pozrie na DVD dnes večer. Štebotalo im to cez počítač jedna radosť. Vôbec im nedochádzalo, že to všetko si mohli povedať aj za stolom v kaviarni. Tam to ale nešlo. Nesvietila im do očí žiara monitora, neťukali klávesy klávesnice, počítač nevysielal rôzne signály a zvuky. Jednoducho, osobne to nešlo. Cez počítač áno. Najhoršie na tom bolo to, že ani jeden na tom nevidel nič zlé.
Asi by si sotva pripustili, že sú svojím spôsobom tak trošku deformovaní. Každý by to o nich povedal, no oni si mysleli, že je to pekné. Stretli sa, opäť si píšu a písať budú. Obaja vedia, že stretnutí veľa nebude.
Stačí im počítač v teple vlastného bytu a to, že na druhom konci elektronického spojenia je spriaznená duša. Hovoriť sa im nechce. Pri písaní je čas na hľadanie slov, netreba sa pri tom pozerať ľuďom do očí, netreba hladiť, letmo sa dotýkať, hanbiť sa. To, čo sa iným páči, prečo vyhľadávajú spoločnosť druhých, prečo sa ľudia stretávajú, Zuzane a Petrovi prekáža. Všetko nasvedčuje tomu, že pani Zita sa tak rýchlo vnúčat nedočká. Aj keď technika napreduje závratnou rýchlosťou a zo dňa na deň nás prekvapuje tým, čo všetko dokáže urobiť a nahradiť, v niektorých veciach človeka predsa len zastúpiť nedokáže. Pre pani Zitu je to smola, pre nás ostatných, čo sa osobným stretnutiam nebránime, šťastie.
