Zrejme by bola začala aj skôr, no predtým bývala v pľaci na kopcoch a ako hovorí, nebolo "kedy". Musela pomáhať pri gazdovke, robila na roli, starala sa o dobytok. Potom si však s mužom postavili domček v dedine a vtedy to začalo. K skrášleniu príbytku chcela prispieť aj vlastnými rukami. Vyšívaniu sa venovala len po večeroch, pretože v tom čase bola aj zamestnaná. Pracovala v Slovenke, neskôr ako predavačka, posledné roky zasa na píle. "Vzorky som si vyberala z rôznych časopisov.
Prvé, čo som vyšila, bol obrúsok, pri ktorom som použila krížikový vzor. Začínala som s jednoduchými vzormi, postupne som prešla na zložitejšie. Napokon som zvládla aj jeden z najťažších - tvz. "rišelie", spomína na roky prežité s ihlou v ruke, pani Štefánia. Za štyri desiatky rokov vyšila desiatky obrusov a závesov. Väčšinu podarovala príbuzným, susedom a priateľom. Samozrejme, že tí mali z takýchto darčekov nesmiernu radosť. O to viac, že v súčasnosti sa už pani Štefánia k svojmu koníčkovi dostane len málokedy. Nejde o čas. Toho má ako dôchodkyňa dosť. Ruky jej však, ako vraví, už neslúžia tak, akoby mali. Aj preto musela so svojou záľubou skončiť. Plátienka, bavlnky a nite vystriedali misky a vareška. Pretože ďalším jej veľkým koníčkom je pečenie. Zákuskov, no najmä prekrásnych tort. Na tie si aj sama vyrába rôzne ozdoby. Ružičky, lupienky, holúbky, skrátka všetko, čo jej napovie fantázia. Aj z tohto koníčka má rodina radosť. Syn Miroslav a Milan, nevesta Ľubka aj vnúčikovia Patrik a Dominik už vedia, že keď v dome rozvoniava, starká sa opäť vychytila vyrobiť voľajakú dobrotu. Aj keď jej občas pomôžu, napokon im zostáva tá najkrajšia povinnosť, vyskúšať, či sa "dielo" vydarilo. I keď pravdupovediac, niekedy sa im ľúti zakrojiť do torty ostrým nožom, taká je krásna....
