Aj pre Pavla Horčičiaka z Podvysokej sa poľovníctvo stalo koníčkom, ktorý drží pred tými ostatnými prvenstvo. Upísal sa mu pred trinástimi rokmi. A neľutuje. V poľovníckom združení v Turzovke, ktoré má 25 členov, sa cíti vynikajúco. Nejde len o samotné poľovačky, ale aj stretnutia s kamarátmi, pobyt v krásnej prírode sprevádzaný malebnými zvukmi zvierat, únik zo sveta, kde vládne technika. To všetko možno precítiť len v lese. Aj napriek tomu, že každý dobrý poľovník sa teší z hory, ktorá dýcha životom, v kútiku duše verí, že aj on bude mať raz vlastnú trofej. Pavol sa môže pochváliť ôsmimi srnčími, jednou jeleňou a štyrmi diviačimi. "Kedysi som aj činil kože, no dnes už na to nemám čas", spomína na dobu, keď si sám vypracoval napríklad kožku z líšky. Jeho verným spoločníkom na potulkách je pes - hrubosrstý jazvečík Baks.
Má len dva roky a tak sa ešte má čo učiť. Momentálne sa pripravuje na skúšky. Lebo ako každý dobrý poľovnícky pes by mal byť v lese ako "doma" a mal ovládať brlohárske, duričské či farbiarske "umenie". Baks sa mu ešte len priúča. Jeho majiteľ sa smeje, že teraz ho kvôli vysokému snehu nemôže zobrať ani do lesa, pretože by ho musel nosiť na rukách. Tie však momentálne využíva radšej na nosenie krmiva pre lesnú zver. Keď sa otočí reč na poľovnícke zážitky, smeje sa, že je ich dosť. Keďže "spoveď" počúva aj jeho polovička Alenka, prejde na romantiku a hovorí, že už každá vychádzka do prírody je zážitok. Manželka má pre jeho koníčka pochopenie. Keď ide do lesa, nereptá, lebo vie, že žiadna iná laň či srnka neopantá srdce jej mužíčka natoľko, že by sa z lesa zabudol vrátiť domov. Na margo koníčka ešte dodáva, že manžel ho berie normálne a venuje sa mu v takej miere, ktorá nezasahuje do riadneho chodu rodiny. Z čoho vydedukujeme, že aj zo spoločných poľovačiek a posedení pri príležitosti ukončenia sezóny (ide o výlučne mužskú záležitosť) sa vracia domov po svojich a ešte sa mu nestalo, že by v lese zabudol napríklad svojho štvornohého pomocníka. Všetko je teda ok a tak Alenka so smiechom v hlase hovorí, že zatiaľ nemá v úmysle prispieť, čo sa týka parohov, do manželovej zbierky.
Do veselej rodinky patria aj 16-ročný Radko a 13-ročný Marcel. Tatko nevie, či sa aj oni raz upíšu poľovníctvu. Že však majú lásku k zvieratám, vie už teraz. Pomáhajú mu nosiť krmivo do lesa a starať sa o zver. A to je ten najdôležitejší krok. Lebo pre každého dobrého poľovníka je najväčšou radosťou, keď sa môže potešiť z pohľadu na zdravé a dobre urastené zviera. Nie kvôli tomu, aby ho skolil. Ale tomu, aby sa potešil z jeho pozdravu, keď zavíta do jeho domova - lesa. A čo na to vraví Baks? Je toho istého názoru ako jeho pán. Aj keď v kútiku psej duše si myslí, že trochu poduriť takú líštičku v brlohu si nemožno nikdy nechať odpustiť. Zatiaľ sa však len učí, ako na to. Už sa teší, až bude mať po tom. Čom? No predsa po skúškach. Lebo nielen ľudia majú pred nimi bruchabolenie...
