Dobre ma všetci poznajú. Chcú, aby sme o sebe písali, dali všetkým ľuďom vedieť, ako tu žijeme, ako sa máme. Preto znova sadám za stôl, aby som napísala pár riadkov o tom, ako sme prežili Vianoce.
Už dlhšie sme sa na to pripravovali, šetrili korunky, aby bolo na všetko. Predovšetkým na malé darčeky pre vnúčatká. Bolo treba pokúpiť si všetky hygienické potreby, starať sa, aby sme mali na lieky. Každý si chcel prilepšiť. Sú tu väčšinou ľudia s menšími dôchodkami, tak si nemôžu až tak dovoľovať. Na prvom mieste je tu skromnosť a šetrnosť. Preto sme sa všetci prekvapili a potešili, keď k nám prišli dve sociálne pracovníčky z Mestského úradu Čadca a rozdávali hodnotné vianočné balíčky.
Vieme, koľko to stálo peňazí a starostí, a preto im chceme takto poďakovať. No naša kuchyňa tiež pekne zabodovala. Musíme ich pochváliť. Dostávali sme po dva balíčky - v jednom ovocie, v druhom sladké pečivo. Tiež zákusky k slávnostnej večeri a po poháriku teplého vínka. Ešte väčšie prekvapenie nás v podobe hojne prestretých stolov čakalo na Silvestra, za čo srdečne ďakujeme. Krásnym spevom nám spríjemnili vianočnú chvíľu speváčky zo Staškova a vystúpenie z umeleckej školy. Okrem nich patrí Pán Boh zaplať aj pánovi dekanovi Emilovi Frolišovi, tiež aj pánom kaplánom Martinovi Fukasovi, Ing. Henrichovi Nevidanskému a Petrovi Dubecovi za celoročnú obetavú prácu, ktorú tu v domove vykonávajú. Ako som už dávnejšie písala, sv. omše tu bývajú každú sobotu, tiež v prikázané sviatky a sv. spovede každý prvý piatok v mesiaci. Aby všetko fungovalo tak ako sa patrí, zabezpečuje pani kostolníčka Mária Martášková, ktorá to robí s láskou, ochotou a dobre, čo by nedokázal každý.
Stará sa o pranie, žehlenie, čistotu a výzdobu kaplnky. Práci kostolníčky sa venuje už 10 rokov. Ona neďakuje, vždy používa slová Pán Boh zaplať. A zdraví, ako sa na kresťana patrí - Pochválený buď Pán Ježiš Kristus. Patrí jej Pán Boh zaplať za obetavosť. Prajeme jej veľa sily a zdravia, aby ešte dlho žila a vykonávala túto prácu. Kaplnka je ozdobou nášho domova. Hocikedy tam môžeme vojsť, ohriať ubolenú dušu, vyžalovať sa a pri pohľade na kríž rozjímať v tichosti o svojom živote, prosiť Pána Boha o odpustenie a naberať silu.
Iste ste zvedaví, ako to bolo s návštevami. Zo 160 klientov mala návštevu asi polovica. Tá druhá potichu ronila slzy. Ale taký je život v domove. Zídeš z očí, zídeš z mysle. Je to smutné, ale pravdivé. Som toho názoru, že mladí by mali prekypovať láskou a úctou k starším ľuďom a pomáhať im v starobe. Zaslúžili sa o všetko dobré, váš blahobyt, ktorý sme my nepoznali. Tých, ktorí sú v domove, treba častejšie navštevovať, potešiť ich, prejaviť záujem o ich zdravie, pohladiť, pochopiť ich ubolené duše. Za tri roky, čo som tu už strávila, som spoznala osudy mnohých ľudí.
Stačí sa mi iba podívať na nich a viem, ako sa cítia. Dobré a milé slovo vždy pomôže k úteche a vytrvalosti ich ťažkého života. Jedinečnou príležitosťou k uskutočneniu takého dobrého skutku, boli práve Vianoce. Ale pevne verím, že po prečítaní týchto riadkov sa polepšíte a budú vám blízke kresťanské slová: Miluj blížneho svojho ako seba samého.
Vianoce ubehli ako voda, pojedli sme, čo sme mali, pomíňali peniažky a znova sme sa ocitli v reálnom každodennom živote so všetkými starosťami a problémami. A preto prijmite na záver ešte jeden vinš: Boží pokoj, láska a požehnanie, nech vás všetkých sprevádza po celý rok 2006.
