Starých rodičov maliarka Irena Zemaníková nezažila. Jej rodičia boli
odmalička sirotami. Chýbalo jej babičkino objatie a pohladenie, dedkova múdrosť a rozvážnosť. A tak si ich teraz namaľovala. Na obraze si ich spojila práve s Vianocami. S atmosférou rodinnej pohody, lásky, štedrosti a pokoja.
"Vianoce boli pre mňa vždy najkrajšie dni v roku. Ničím sa nedajú nahradiť. Vždy sme sa na ne veľmi tešili. Neboli také bohaté ako dnes. Bývali chudobné, no o lepších sme nevedeli, preto boli pre nás tie najkrajšie. Namiesto darčekov sme dostali jabĺčko, oriešok, a ako veľmi sme sa im potešili, vešali sme ich aj ako ozdoby na stromček. Krášlili sme ho tiež ozdobami z papiera, na vrchol sme si vystrihli anjela. Rozžiarili sa na ňom sviečky, povešali sme naň cukrové ozdoby - uvarený cukor s mliekom," spomína na skromné, ale nezabudnuteľné vianočné sviatky maliarka Irena Zemaníková z Rakovej. Vianoce a zima majú v jej tvorbe dosiaľ nezastupiteľné miesto. Spomína aj na to, že ani štedrovečerný stôl sa vtedy neprehýbal hojnosťou jedál ako teraz. Večera začínala oblátkou a medíkom. Po nej nasledoval hrach nasladko, slivková polievka, kapusta, samozrejme bez mäsa, zemiaky, šalát, prípadne ryba, čo otec ulovil. "Vianoce sa nedajú ničím nahradiť. Sú plné tradícií, ktoré doteraz dodržiavame. Mám na ne najkrajšie spomienky. Tešia sa vždy na ne rovnako starí aj mladí."
Vojnové detstvo
Irena Zemaníková sa narodila 7. 2. 1938 v Rakovej na Groni. Bývali v malej komôrke v podnájme u Ľudovíta Goralky. Keď rodičia kúpili v dedine malú dreveničku, presťahovali sa do nej. Irena bola najstaršia z troch dcér. Jozefína sa narodila o 11 rokov, Margita o 15. "Detstvo som prežívala v povojnovom období vo veľkej biede. Cez vojnu k nám chodil na obedy a večere nemecký dôstojník Max Hop. Bála som sa ho, lebo v našej dreveničke mal hlavu až po povalu a keď zasalutoval vyleštenými čižmami, schovala som sa od strachu pod perinu. Mame vždy nakázal napiecť placken - polesníky a odmeňoval nás za to konzervami so zeleninou, mäsom, sladkosťami," načiera do spomienok Irena Zemaníková. Keď skončila vojna, začal sa život normalizovať. Vojaci odišli zo škôl a vrátili sa do nich deti. Chodili do nej pešo dva kilometre. "Keď sme prišli do školy, boli sme takí premrznutí, že sme necítili prsty na rukách ani na nohách. Našou záchranou bola školníčka pani Dobroňová, ktorá nám vo svojich dlaniach zohrievala skrehnuté prsty. Aby nám v triede nebola zima, nosili si z domu polienka na kúrenie. Zimy boli také tuhé, že na dreveniciach klince praskali," rozpamätáva sa na svoje detstvo a kruté zimy na Kysuciach Irena Zemaníková. "Mali sme maďarského učiteľa. Volal sa Šomody. Bol veľmi prísny. Keď sme niečo nevedeli po maďarsky, dostali sme bitku po prstoch. Raz mal čudné tušenie. Všetkých, čo sme sedeli v strednom rade, premiestnil aj s lavicami. Sadol si za stôl a vtom sa ozval veľký rachot. Ťažká tabuľa spadla presne na miesto, kde stál stredný rad."
Sen bol ešte ďaleko...
Keď Irena Zemaníková vychádzala školu, navrhli jej, aby sa išla učiť do Dubnice na strojnícku školu, hoci jej túžbou bolo maľovať. Napokon odišla do Tatier, kde sa v Štrbe učila za predavačku. Veľmi sa jej tam páčila a ako sama hovorí, nikdy v živote sa už nemala tak dobre ako vtedy. Krásne prostredie, výborná strava, dobrí učitelia. Tri mesiace sa učili, tri praxovali. "Boli to najkrajšie dva roky v mojom živote. Keďže som pekne kreslila a maľovala, riaditeľ školy mi navrhol, aby som študovala aranžérstvo. No ja som musela finančne vypomáhať doma. Nastúpila som do zmiešaných obchodov u pána Šimončiča v Rakovej." V roku 1960 sa na sv. Jána vydala. Mala šesť detí a všetok čas venovala rodine. Navyše si stavali dom a ručne vyrábali kvádre naň. Keď deti odrástli, pracovala až do dôchodku v závode Tesla Staškov.
...ale splnil sa
Cesta k maľovaniu akoby bola zatarasená. Raz naň nebolo peňazí, inokedy času. No to, po čom Irena Zemaníková po celý život túžila, driemalo kdesi v nej, aby sa napokon v plnej kráse rozvinulo. Zrelé, ako ona sama. Potom už len z pamäti vyťahovala obrazy, ktoré si tam neustále ukaladala. Výjavy zo života okolo nej, sviatkov, bežného dňa. "Otec maľoval izby. Veľmi sa mi páčilo a pozorovala som ho, keď maľoval. Aj ja som skúšala, aj na dlážku, aj na prázdne sáčky z múky, no ušli sa mi len buchtance od mamy, aby som toľko nečmárala." Sen sa Irene Zemaníkovej splnil. Neskoro, ale predsa. O to viac si ho vedela užiť a vychutnať. Raz išli s mužom na prechádzku a objavili tam po nejakej guľášpartii kus dosky. Napadlo ju, že by na ňu mohla niečo namaľovať. Stalo sa. Od roku 1996, ako 59-ročná, teda začala zvečňovať do obrazov výjavy, ktoré si pamätala z minulosti. Pod jej rukami ožívala Raková tak, ako ju poznala. Babky v kožúškoch, bosé deti, koníky, dreveničky. Maľovala dedinu svojej mladosti. Vytvorila asi stovku obrazov. Mnohými urobila radosť iným, niektoré si nechala. Všetky sú jej milé, veď sú ako jej deti. A sú o to vzácnejšie, že teraz maľovať nemôže. Práca pri silnom svetle vo fabrike sa podpísala na problémoch s očami. A tak je symbolická paleta - viečka zo zaváracích fliaš i slovakrylové farby, ktorými maľuje, načas odložená. No možno nie nadlho. Veď Irena Zemaníková má šikovných nástupcov - vnučka Ivanka študuje v Kremnici štukatérstvo a desaťročný vnuk Peťo tiež rád siahne po papieri a farbičkách.
