V jeho minimúzeu, ktoré má zatiaľ v obytných priestoroch, majú na poličkách svoje miesto rôzne starožitnosti. Žehličiek na uhlie, či takých, ktoré sa rozpaľovali na pieckach, sme napočítali takmer osemdesiat. Okrem toho môžete obdivovať desiatky kravských zvoncov či mažiarov. No nielen nimi je jeho domácnosť živá. Možno v nej nájsť šijacie stroje, drôtované hrnce, hodiny, starý nábytok, kolovraty, džbány či karafy. Ak by si niekto myslel, že ide o voľajakého priekupníka, mýli sa. "Maximálne si niečo s niekým vymením. Na kšeft by som nepoužil ani jeden kus," hovorí zberateľ, ktorý patril k posledným osadníkom Riečnice.
Obce, ktorú pred niekoľkými rokmi pokryla hladina vodnej nádrže na pitnú vodu. Spomína, ako si tam v peknej dreveničke nažíval s manželkou Evkou. Po tom, ako sa rozhodlo, že ich a susedná obec budú zatopené, začal si v Novej Bystrici stavať novú strechu nad hlavou. Keďže ešte nebola hotová, pritom už dostali lajstro o tom, že sa musia vysťahovať, v bývalej chalúpke prežili posledné týždne doslova v extrémnych podmienkach. "Už sme mali aj "odcvaknutú" elektrinu a večer sme boli potme. Sú to však pekné spomienky," hovorí Jozef. Spomína aj to, ako zostalo veľa vecí, ktorých zbieraniu sa teraz venuje, v riečnických domoch, ktoré ich majitelia opustili a ktoré boli následne zrovnané so zemou. Vlastne v tých časoch sa začal formovať aj vzťah k jeho súčasnému koníčkovi. Zistil, že dedinský život mu prirástol k srdcu.
Chce, aby dnešná generácia mala viac informácií o tom, ako žili ich predkovia. Aj preto má na povale odložené krosná, ktoré momentálne nemá kde rozložiť. Ukazuje nám aj prečudesný stroj, pri ktorom nemáme ani "páru" na čo mohol slúžiť. Predstavte si, že na pletenie povrazov. Hlavami krútime aj pri takzvaných krampliach na ovčiu vlnu. Cepy na stenách sú nám už známejšie. A kde sa dostane k takýmto "delikatesam"? Smeje sa, že nejde o burzy. Veľa vecí mu donesú známi, či starí ľudia, ktorí vedia o jeho záľube. Aj jemu sa stane, že sám nevie, na čo tá, či oná vecička slúži a musí sa opýtať tých, ktorí sa už hrbia pod desiatkami krížikov na chrbte. Jeho dobrým kamarátom je Milan Cáder. Toho však nespomíname v súvislosti s "krížikmi".
Jozef Mokryš sa smeje, že tento človek má božiu trpezlivosť. Zoberie auto s vozíkom a ide s ním po ďalšie "trofeje". Jozef sa totiž venuje aj zbieraniu motorov, takzvaných "stabilákov", ktoré voľakedy poháňali poľnohospodárske stroje - mláťačky, sečkovice, šrotovníky či iné. Doposiaľ ich nazbieral pätnásť a momentálne si hovejú v jeho garáži. Na rozdiel od nového auta, ktoré musí znášať nástrahy počasia vonku. "Tie si už svoje odkrútili, nech sa majú aspoň na starosť dobre. Auto si ešte svoje musí prežiť," vysvetľuje. Ocko je hrdý na svoje tri deti - Mariannu, Michala a najmladšiu Natálku, ktorá zrejme pôjde v otcových šľapajach.
A čo jeho žienka Evka? Na našu otázku, ako sa nažíva s takouto polovičkou, odpovedá, že už nečaká, že by sa zmenil. Je skrátka taký. Verí, že sa jej mužovi splní jeho sen a podarí sa mu zriadiť nejaké múzeum. V tom prípade sa uľahčí jej aj ich príbytku. Manžel súhlasne kýva hlavou a nezabudne dodať, že len ťažko by hľadala takého dobráka, ako je on. Nepije, nefajčí a domov prinesie kadejakú potrebnú vec. Napríklad storočný stôl, ktorý voľakedy používali mäsiari, keď zarezali prasiatko. Nuž povedzte, ktorá z nás by sa takémuto niečomu nepotešila. Na dôvažok, keď pri takom mužovi, o akom je reč, si netreba robiť žiadne problémy s tým, čo mu kúpiť na narodeniny či meniny. Najväčšiu radosť mu urobí stará žehlička.
