Svorne štrngotali kľúčmi, srdečne sa zdravili, usmievali sa na seba a boli milší a otvorenejší ako kedykoľvek predtým. Vtedy si ešte neuvedomovali, že porazili nepriateľa, ktorý ich vlastne zjednocoval. Tak sa to dnes javí. Pred tým, ako sa ruka v ruke postavili pred tribúny, rovnako svorne nadávali na boľševika robotník, lekár, učiteľ, stavbár, vedec či umelec. Jedna spoločná téma bola v rozhovoroch vždy zaručená. A čas išiel a plynul. Politických strán pribudlo ako húb po daždi a ľudia sa začali hádať jeden nadáva na toho, iný na druhého.
Jednému sa páči to, čo inému nie. A spoločná téma je preč. Od povestného novembra prešlo 16 rokov. Ulice sú síce plné, no nie ľudí, čo si sľúbili lásku, ale ľudí, ktorí sa mračia, obchádzajú sa. S niekoľkými známymi prehodia pár slov, veľmi sa však rozvravieť nechcú. Akoby sa báli. O prácu, o súkromie, o to, že niekto to, čo mu povedia, zneužije. Každopádne, asi všetci pochybujeme, že by nás po toľkých rokoch dokázalo niečo tak spojiť a vytiahnuť na námestia. Žiaden politik by na predvolebnej kampani nemal takú bohatú účasť ako bola na "pohrebe" socializmu. Sme apatickí, znechutení a nedokáže nás nič nadchnúť. To, čo sa deje v spoločnosti poznačilo aj naše obývačky, pracoviská, kamarátsva.
