V kanceláriách už bolo pusto, len Anežka s Rasťom sedeli a dopíjali víno. Na stoloch ostalo mnoho pohárov, tanierikov s tyčinkami, nevysypané popolníky. Anežka hodila bohatou blonďavou hrivou a vyzývavo sa pozrela na kolegu. On si len nesmelo prisadal bližšie, no konečne pocítil, že Anežkino správanie si nenamýšľa. Definitívne sa potvrdilo, že sa oňho zaujíma nielen ako kolegyňa, ale aj ako žena. Rasťo sa bál pripustiť si to, no teraz, keď mu veltlínske zelené dodalo guráž, pohladil jej vlasy.
Oprela sa oňho a on zacítil sviežu vôňu jej šampónu. Zaboril do nich tvár a zavrel oči. Pevne ho objala a vyčkala, kým sa z nej nadýcha. Potom nastavila pery jeho bozkom. Cítila, ako jej celým telom prešiel blažený pocit. Nezažila ho už veľmi dávno. Ani si nespomína, aké to bolo vtedy, keď ju takto objímal jej muž. Určite to muselo byť takéto, ale spomienky vybledli a Rasťo je tu. Živý, mladý, má ho vo svojom náručí. Veľmi sa už v ten večer nezhovárali. Dojmy zo zblíženia prežívali spolu, no každý sám v sebe. Rasťo odprevadil Anežku pred panelák. Cítil sa ako opitý. Raz z vína, raz z nej.
Ráno prišli do práce a tvárili sa veľmi tajomne. Usmievali sa a nemohli sa dočkať, kedy sa ocitnú blízko seba. Hoci vtedy, keď sa budú obchádzať na chodbe. V práci tušili, že majú k sebe blízko, no nikto nepredpokladal, že až takto. Spájala ich spoločná pracovná úloha a tým si všetci vysvetľovali fakt, že sú stále spolu. Anežka totiž bola od Rasťa staršia o 30 rokov. On mal 23, ona 53. Deti už mala na poriadku, žili v zahraničí a jej manžel, vedecký pracovník, žil svoj život. Dávno stratili k sebe cestu a spájal ich už len spoločný byt a šeky na zaplatenie. Napĺňala ju len práca a kolektív sa pre ňu stal rodinou. Bola atraktívna, vyzerala o desať rokov mladšie, no i tak bol Rasťo pre ňu primladý. Bol stále skoro o desať rokov mladší ako jej syn. Svoju lásku tajili, vedeli, že sotva kto bude mať pre ňu pochopenie. Ostávali dlhšie v robote, občas zašli na kávu, na víno. Lenže človek nevydrží neustále skrývať svoju lásku. S tým, koho má rád, sa chce prejsť verejne po ulici, len tak letmo ho pobozkať či chytiť za ruku. Čo má prísť, príde. Aj prišlo. Obaja sa rozhodli pre spoločný život. Nie však tam, kde bývali. Odhodlali sa na to, na čo by sa málokto odvážil. Najmä Anežku všetci odsudzovali. Rasťo bol z iného mesta a jeho rodičom sa do uší nedonieslo nič o jeho láske. Jednoducho im oznámil, že ide pracovať do vzdialenejšieho mesta. Nebolo to nič výnimočné a prijali to ako fakt.
Anežka mužovi naznačila, neskôr potvrdila, že sa od neho sťahuje. Sprvu nechápal prečo, no keď zistil výhody toho, že mu ostane prázdny byt, nenamietal. Svojou záľubou v mladších ženách bol všeobecne známy, takže súhlasil. Ich rozchod prebehol na úrovni. Podelili sa bez kriku, dohodli sa chladne, bez emócií. O vzťahu s Rasťom Anežkin muž netušil, aj keď vedel, že kvôli práci sa stretávajú často. Ani vo sne by ho nenapadlo, že jeho žena sa môže zaľúbiť do muža o tridsať rokov mladšieho. Vlastne by to nenapadlo nikoho. A koho to napadlo, považoval Anežku za chorú osobu. Zaujímalo ho, prečo chce ísť tak ďaleko, odôvodnila to tým, že ešte chce niečo v práci dosiahnuť a tam má viac príležitostí.
Odhováral ju, že tam bude sama a nebude jej tam ľahko. Ona však vedela, že sama tam nebude a s Rasťovou láskou jej už ľahšie ani byť nemôže.
Nech už boli reakcie známych akékoľvek, výpovede, ktoré dali v zamestnaní obaja naraz, si do súvislosti dali. Len útržkom sa potom dozvedali, že aj po desiatich rokoch sú stále spolu. Žijú vo veľkom meste, kde ich láska nekole ľuďom oči, kde môžu žiť a pracovať ako si to predstavovali. Anežka mala nápady, bola odvážna, Rasťo bol šikovný a múdry. Celkom dobré devízy na to, aby začali podnikať. Aj začali. No ak sa ich aj niekto zo starých známych odvážil vyhľadať a navštíviť, správali sa k sebe stále ako kolegovia. Nedávali na sebe znať, že spolu žijú. Rešpektovali predsudky niekdajších kolegov zo starého prostredia a nedráždili ich zbytočne. Možno by nepochopili, že láska naozaj existuje a niekdy naozaj nepozná žiadne prekážky.
