Nechýba ani pri rôznych udalostiach v mestách či dedinách, mapuje totiž aj spoločenský život. Z jeho curriculum vitae sa dozvedáme, že Miroslav Golis (1935) pochádza z Čadce.
Po absolvovaní základného a stredného vzdelania ukončil štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Viac rokov pôsobil na ONV v Čadci, kde spolupôsobil pri dokumentácii prírody a kultúrnych pamiatok. Dlhé roky bol riaditeľom Kysuckej knižnice, kde sa zaslúžil najmä o výstavbu novej účelovej budovy a zavedenie progresívnych foriem knihovníckej práce, za čo získal čestný titul Zaslužilý pracovník kultúry. Poďme však k fotografovaniu, ktoré sa pre pána Miroslava stalo životným koníčkom. A tak, ak mu vidíte v rukách kufrík či tašku, môžete si byť stopercentne istí, že si v nich nesie aj svoj obľúbený aparát. Stal sa totiž jeho neodlučiteľnou súčasťou, bez ktorej sa z domu nepohne.
Prvý fotoaparát dostal od otca. Bol z bakelitu a stál vraj 30 korún. Žiaľ, z týchto prvých fotografií sa mu nezachovala ani jedna. K fotografovaniu viac "pričuchol" na vojne, kde robil veliteľa pešej čaty. Jeden z jeho vojakov sa fotografovaniu venoval profesionálne. Aj na tejto pôde si vojak - fotograf vedel získať "džob" a svoj fortieľ patrične zúročiť. Naklonil si tiež Miroslava, ktorému sa začal tento koníček mimoriadne pozdávať. Vojak ho brával do tmavej komory, kde ho zaúčal tajomstvám fotografického umenia. Keď prišiel Miroslav na jednu z dovoleniek, bolo to v roku 1955, kúpil si Flexaret, s ktorým fotil až do roku 1980. "Potom sa mi zhoršil zrak, už som na ňom nedokázal tak presne zaostriť, preto som "presedlal" na Minoltu," spomína na "flexaretové časy". Pri otázke, či vie, koľko fotografií zhotovil, sa smeje. "To sa nedá spočítať". Vie však, že keď sa pred štyrmi rokmi sťahoval do menšieho bytu, mal 25 tisíc negatívov, z ktorých zhruba 18 tisíc vyhodil do kontajnera. Z týchto siedmich tisíc polovicu spracoval a 750 fotografií pripravil na výstavu Čadca v 20. storočí, ktorá je momentálne inštalovaná v čadčianskom dome kultúry.
Smeje sa však, že kulturák je pre jeho výstavu malý, "zmestilo" sa na ňu "len" 525 fotiek. Predstavuje výber z jeho dokumentárnej fotografickej tvorby, ktorou už desaťročia mapuje hospodársky, spoločenský a kultúrny život v meste. Výstavu pripravil Spolok priateľov Čadce k 440. výročiu písomnej zmienky o meste. Súčasne aj v poľskom Žywci, s ktorým Čadca udržiava družobné vzťahy, prebieha výstava dokumentárnej fotografie "Čadca - mesto ako ho nepoznáme," ktorej inštalovanie si vyžiadalo tamojšie vedenie mesta. Miroslav Golis na nej prezentuje necelú stovku svojich fotografií. Ako hovorí, aj keď to nečakal, u návštevníkov sa stretla s veľkým ohlasom. Pán Miroslav sa fotografovaniu venuje 55 rokov. Nechodí len krížom - krážom a nerobí hlava, nehlava cvak - cvak. Ani nekričí na potencionálnych adeptov, ktorých chce dostať na svoju fotku: "Úsmev, prosím". Pátra po osudoch, časoch dávno zašlých a snaží sa ich priblížiť súčasnej generácii.
Prichádza nebadane, túla sa po kopcoch, dedinách, osadách, navštevuje ich v tú najneočakávanejšiu chvíľu. A potom sa teší zo záberov, ktoré dokumentujú život, aký je v skutočnosti. Bez lesku, pretvárky. Taký, obyčajný, ľudský. Aj preto majú jeho fotografie dušu a srdce. Ako ich autor.
