Osud však chcel inak a naložil im na plecia kríž zvaný epilepsia. Ťažko opísať pocity rodiča, ktorý sa opakovane pozerá na to, ako telíčko jeho dieťaťa vystiera kŕč a nemôže mu pomôcť. Anna Kupková má dnes 35 rokov. S epilepsiou žije od svojich 7 mesiacov.
Prehrala s osudom
"V 7 mesiacoch som dostala kŕčový záchvat a vysoké teploty. Opakovalo sa to až do dvoch rokov. Lekári si mysleli, že by to mohla byť epilepsia a nasadili mi lieky. Na 4 roky záchvaty prestali a keď mi lieky vysadili, vrátili sa. V 12 rokoch pri vyšetreniach v Martine zistili, že som v 6. mesiacoch prekonala zápal mozgových blán. Lekár mi vtedy podal čípok od teploty pre dospelého a predávkoval ma. Tým u mňa vyvolal epilepsiu," spomína Anna Kupková. Aj napriek tomu, že hovorí o vážnych veciach, z tváre jej nemizne úsmev. Keď chodila do školy, epileptické záchvaty sa opakovali aj 6-krát denne. Súviselo to so stresom, strachom z vyvolania. "Vtedajší zástupca riaditeľa základnej školy na Žarci urobil obrovské gesto, upozornil učiteľov, aby ma vyvolávali, len keď sa sama prihlásim a mňa sa pýtal, či to dodržiavajú. Väčšinou som cítila, že sa záchvat blíži, začalo mi búšiť srdce a robili sa mi sliny v ústach. Keď som sa však napila vody, prešlo to. Aj spolužiaci vedeli, čo treba robiť a sami mi doniesli vodu, ak som ju nemala pri sebe. No našli sa aj takí, ktorí sa posmievali, pozastavovali nad tým, a to nielen medzi deťmi." Prišla puberta a stav sa zhoršoval. Záchvaty bývali častejšie, silnejšie, pridali sa bolesti hlavy. Ankini rodičia nestrácali nádej. Chodili po bylinkároch, keď nepomohol jeden lekár, utekali za druhým. Do Martina, Bratislavy, do Brna.
"Toto ťa čaká"
Je celkom prirodzené, že ako pohľadnú stredoškoláčku z ekonomickej školy si ju začali všímať chlapci. Vždy, keď sa s nejakým chlapcom začala stretávať, po týždni mu povedala, akou chorobou je postihnutá. "Urobila som to hneď na začiatku. Horšie by bolo, keby som chorobu utajila, ja by som si naňho zvykla, on by na to prišiel a opustil by ma. Zvyčajne ich to odradilo." Terajší Ankin manžel Mirko bol vytrvalý. Správa o epilepsii ich vzťah nepoznačila. Anka sa pri ňom cítila dobre. Svedčil o tom aj fakt, že počas polročného chodenia pri ňom nemala záchvat. Raz to však predsa prišlo. "Sedeli sme u nás doma a ja som si z obývačky nestihla prejsť do kuchyne po vodu. Dostala som záchvat a mama Mirka hneď zavolala, aby videl, čo ho čaká. Nepripadalo mu to až také hrozné." Po roku a 3 mesiacoch sme sa vzali. Mnohí lekári tvrdia, že pôrod môže epilepsiu zmierniť, dokonca riadne zažehnať. Aby Mirko Anne veril, vzala ho k lekárovi, aby im povedal, že môžu mať deti. Nádejala sa, že práve v jej prípade napomôže pôrod k vyliečeniu. Aj preto odmietala cisársky rez a chcela rodiť normálne. Nebolo to však možné a obe jej deti - dnes už 12-ročný Mirko a 5-ročná Simonka - prišli na svet cisárskym rezom. Po prvom pôrode sa epilepsia zhoršila. "Bolo to zapríčinené najmä nepravidelným rytmom, ktorý sa pri malom dieťati nedá dodržať. Neviem čo by som si bola počala bez pomoci mojich rodičov." Po druhom dieťati už stavy neboli také hektické. Azda aj preto, že už bola pod odborným dohľadom prof. Michala Drobného, neurológa z Martinskej fakultnej nemocnice, ktorý sa ako odborník Anny ujal v jej 23 rokoch. Po liekoch, ktoré jej dal, záchvaty slabli a ustupovali. Keď sa začali vracať, vymenil medikamenty a stav sa opäť zlepšil. V kontakte je s ním neustále a cez ňu už pomohol desiatkym iných ľudí. "Je vždy ochotný pomôcť, je to lekár so srdcom na pravom mieste," hovorí jeho vďačná pacientka Anna Kupková.
Nebyť sám
Anka je veľká optimistka. Aj o krivdách, ktoré jej život uštedril, dokáže hovoriť nezaujato, takmer s úsmevom. A nečudo. Veď so svojou spoločníčkou epilepsiou nebojuje sama. Má muža, dve zdravé deti, mamu, profesora Drobného. A aby sme nezabudli, aj kamarátov z klubu Aura v Žiline. Združuje epileptikov a ich sympatizantov. Stretávajú sa, chodia na výlety. "Veľmi mi pomáha, že sa stretávam s rovnocennými ľuďmi, ktorí majú rovnaké problémy ako ja. Buď sa o nich porozprávame alebo na ne zabudneme." Život s epilepsiou je plný rôznych obmedzení. Človek musí byť predvídavý, napríklad, by bolo nebezpečné dostať záchvat pri varení na plynovom sporáku, v uzavretom priestore, niekde, kde na človeka môže niečo spadnúť, kde by sa mohol zraniť. Preto si veľmi ťažko hľadajú zamestnanie, prípadne ochorenie zataja, aby ho získali. Počas silnejšieho záchvatu Anka stratí vedomie a čo sa s ňou deje, vie len z rozprávania tých, ktorí pri nej boli. "Pri migrénach sa záchvaty zhoršujú. Tie silné vopred necítim. Jednoducho ostanem stáť, niečo hovoriť, alebo len vzdychať ach, ach, odpadnem a už neviem, čo je so mnou. Hovoria, že mám vtedy kŕče a silné zovretie. Bývam aj ubolená, je to predsa len aj fyzické vypätie. Pri tých slabších sa mi začne robiť viac slín, búši mi srdce, vtedy zaberá, ak sa napijem. Ak to nestihnem, vypadne mi vedomie a len niečo hovorím. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som odpadla na ulici, ľudia zavolali záchranku a ja som, aj napriek tomu, že už mi nič nebolo, musela ostať v nemocnici na pozorovaní." Ak ľudia vidia niečo podobné, mali by človeka otočiť nabok, uvoľniť mu odev pri krku, podložiť hlavu. Pri násilnom uvoľňovaní čeľustí alebo zovretia by sme mohli poraniť seba i jeho. Netreba dávať umelé dýchanie ani vyťahovať jazyk. "Epileptici by sa nemali pohybovať sami. Musíme byť predvídaví. Ja sa tiež pohybujem zväčša v spoločnosti blízkych. Keď som doma s deťmi, už vedia, čo majú robiť. Simonka mi podá vodu alebo zabehne po susedu, že mi je zle." V súčasnosti je Anka na plnom invalidnom dôchodku. K epilepsii sa pridružili ďalšie diagnózy, ktoré jej nedovoľovali ďalej pracovať. Vo voľnom čase sa venuje vyšívaniu, kozmetike. K svojmu ochoreniu sa hlási. Nikdy ho netajila, naopak, chce, aby to vedeli všetci, ktorí s ňou prídu do styku. Epilepsia je jej životná spoločníčka. Ľudia ju nemajú radi, dokonca sa jej bojí. No mladá žena hovorí: "Jednoducho patrí ku mne".
