Na túto udalosť z roku 1965 si spomínajú aj pamätníci z Lodna. Celý deň bolo vraj vtedy slnečné počasie a veľmi horúco. Odrazu sa odkiaľsi zo západu či severozápadu privalili tmavosivé, hrôzu vzbudzujúce mračná, aké možno vidieť v apokalyptických filmoch. O pol piatej popoludní sa z oblohy spustil strašný lejak. Zošerilo sa, akoby prichádzala noc, blýskalo sa a hrmelo. Dážď neutíchal, ani jeho intenzita sa nezmenšovala. Ľudia vtedy hovorili, že to sa mračná krútili v divokom víre nad dedinou. Potok Lodňanka a jeho prítoky sa vyliali. Vonku bolo vidieť ľudí, ktorí z domov pri vode bežali do bezpečia. Tí, čo sa vybrali toho dňa do kostola v Kysuckom Lieskovci, sa kvôli nečakaným záplavám nemali ako vrátiť do svojich domov. Veľká voda začala podmývať základy stavieb, brala humná, hydinu, statok. Pastieri kráv ostávali na svahoch kopcov, cez noc prespali u ľudí, ktorí tu mali postavené domy. Všade sa ozýval ohlušujúci hukot vody, ale aj plač a žalostné nariekanie.
Ľudia pálili v sporákoch posvätné bylinky a zažíhali hromničné sviece. V napätej atmosfére neistoty a strachu sa snažili pohrúžiť sa mysľou do modlitieb. Vonku zatiaľ vládlo hotové peklo, zdalo sa, že prichádza koniec sveta. Všade vládla neúprosná tma so svojimi skrytými nebezpečenstvami. Ľudia tej noci len ťažko zaspávali, ba mnohí ani nespali, prehadzovali sa úzkostlivo v posteliach, ale von, do temnoty sa neodvážili, boli radi, že ich chránia steny vlastných stavieb. Na druhý deň opäť zasvietilo slnko, pohladilo unavený kraj. Voda už upadla, ostalo po nej prehĺbené koryto s obnaženými skalami a množstvo škôd.
O strašnej sile živlu prichádzali správy aj z iných častí nášho kraja. Ľudia z Krásna nad Kysucou napríklad rozprávali, ako boli poobede pri Kysuci, keď sa zrazu odkiaľsi od Čadce privalila obrovská vlna, aká sa môže vyskytnúť len v tropických oblastiach. Nič podobné predtým nevideli. Hladina rieky sa natoľko zvýšila, že narušila konštrukciu mosta medzi Kysuckým Lieskovcom a Ochodnicou. Aj v Kysuckom Novom Meste vraj voda pretekala cez most. Veľké vody stiekli do Dunaja a aj tu spôsobili nevídané povodne. Nuž a práve vtedy sa začalo s reguláciou zničených potokov a "riečni ľudia", ako reportér Jozef Dunajovec, rodák z Nesluše, nazval ľudí žijúcich a pracujúcich pri Dunaji, prišli s myšlienkou, že skrotia dunajský veľtok.
Rodili veľké plány... Od povodne pred štyridsiatimi rokmi sa mnohé zmenilo, lebo čas beží a prináša lieky na boľačky. Vody potokov si pokojne tečú vo svojich obnovených korytách, na Dunaji vybudovali vodné dielo - písal o ňom ďalší spisovateľ Ladislav Ťažký. Prišli nové povodne, ale už oveľa menšie. Tá veľká však ostala v pamäti ako pripomienka, memento, že so silami a harmóniou prírody sa nehodno zahrávať.
