Božena Dedičová sa pravdepodobne nikdy nebude voziť v drahom aute, ani striedať denne exkluzívne oblečenie. Aj napriek tomu má viac a je šťastnejšia ako ktokoľvek z nás.
A zazvonil budík...
"Celý život som pracovala ako predavačka. V roku 1990 som prišla o prácu. Nechcela som však ostať doma. Skúšala som teda opäť predávať, chodiť na brigády, šiť topánky. Práca ma však nenapĺňala. Najmä preto, že vzťahy medzi ľuďmi sa veľmi zmenili a atmosféra medzi nimi bola nevraživá. Žena po päťdesiatke si prácu nájde ťažko, takže napokon som predsa ostala nezamestnaná," hovorí B. Dedičová. Nechcela však zaháľať a chytala sa každej príležitosti. Tá najväčšia prišla v podobe rekvalifikačných kurzov, ktoré organizoval čadčiansky úrad práce s hnutím Ženy Kysúc. Absolvovalo ich mnoho žien, no azda žiadnej nepoznačili život tak ako jej. Pýtate sa ako, keď nezbohatla? Pokúsime sa vám to spolu s ňou vysvetliť. Ako prvý absolvovala v roku 2001 kurz jednopárovej a dvojpárovej čipky. Ešte v tom istom roku aj viazanie a aranžovanie kvetov a umelecké košikárstvo. O rok neskôr vnikla i do tajov umeleckého hrnčiarstva. Na drôtovanie síce papier nemá, no vytvorila si vlastnú techniku podľa základov paličkovania. Vždy sa chytala roboty, vedela spraviť hocičo, keď ste jej dali tehly a maltu a do ruky kelňu, aj murovať. Cítila, že v nej drieme nejaký, do istej miery po otcovi zdedený talent, no netušila, aký má rozsah, z akej je oblasti, nevedela, akým budíkom ho zobudiť. "Každý kurz ma nesmierne bavil. Všetko, čo som sa naučila, som hneď vyskúšala a keď som videla, že mi to ide, mala som obrovskú radosť. Vždy som bola uchvátená novým kurzom, no najviac ma oslovilo prútie a hlina," pokračuje pani Božena. Nerada sa chváli, tak to povieme za ňu. Je prirodzené, že ju umelecké remeslá chytili za srdce, pretože to, čo spod jej rúk vychádza, je krásna precízna robota vypracovaná do posledného detailu. Musela sa popasovať s neúspechmi, ktoré by pre nás ostali neviditeľné, no jej ich odhalila prísnosť na samú seba. Neodradili ju však, naopak, hnali ju dopredu a nútili zdokonaľovať sa.
V hlinenom kráľovstve
Na prvý pohľad sa byt Dedičovcov nelíši od ostatných panelákových bytov. Je útulný, cítiť v ňom stopy poriadnej gazdinej. Jednou izbou sa však predsa len odlišuje. To je kráľovstvo domácej panej. Z jednej izby sa stala hrnčiarska a košikárska dielňa, ktorá je teraz plná malých hasičov, srdiečok, košíčkov s obrázkom Živčákovej, kvetináčov, rôznych foriem. Podstatné v nej sú hrnčiarsky kruh a dokonca i pec na vypaľovanie keramiky. "Prvý som urobila hlinený betlehem. Sušila som ho 10 hodín v sporákovej rúre, namaľovala ho a verila, že vydrží. Rozpadol sa. To ma prinútilo preštudovať si viac o druhoch hliny, spôsoboch jej spracovania. Dnes to už viem a som nesmierne šťastná, že som to sama dokázala. Mám mnoho nápadov. Neraz sa v noci zobudím a všetko to vidím. Viem si to predstaviť do posledného detailu. No mať predstavy, hoci dokonalé, nestačí. To, čo z nich reálne vznikne sa od nich môže diametrálne líšiť. A tak je to aj so mnou. Málokedy som spokojná s tým, čo napokon vyrobím. Ale skúšam ďalej. Som na seba náročná. Veď si len vezmite príklad. Každý si vie predstaviť, ako vyzerá kôň, ovečka či sliepka. Ale vedeli by ste ich, napríklad, nakresliť alebo vymodelovať? Neraz zháňam obrázky, aby som vedela kde má sliepka oko, aby som ovci neurobila psiu nohu." O tom, že svoj nápad domyslí vždy do konca, svedčí v dielni i debnička plná namnožených fialiek. Začala vyrábať pekné kvetináče a keď nimi chce niekoho potešiť, dá mu ho už rovno s nasadeným kvietkom. Bola sa pýtať aj v obchodoch, či by také nevzali na predaj. Odbili ju slovami, že od Číňanov takých nakúpia, aby sa s tým ani netrápila. Ani to ju neodradilo. Usmieva sa a hovorí: "Ja stále začínam. No všetko má svoj čas..."
Šťastie nie je v peniazoch
Okrem prebudeného talentu, prebudila sa u Boženy Dedičovej aj viera v Boha. Verí, že práve on jej dáva trpezlivosť, pevné vedenie a silu, aby sa nevzdávala. Sála z nej neobyčajný pokoj i životná skúsenosť. "Až teraz som si uvedomila, aký prázdny život som žila. Nechýbalo mi v podstate nič. Materiálne som bola zabezpečená, chcela som sa páčiť, mala som vždy spoločnosť, starala som sa o deti. No až teraz, keď sa mi potvrdilo, že som schopná niečo dokázať, vytvoriť čosi, čo urobí radosť nielen mne, ale aj iným, som našla pokoj v duši. Som šťastná, keď niečo vyrobím. Našla som šťastie, hoci nie v peniazoch..." Niekto by možno do takej dielne chodil prácou utlmiť stres, upokojiť si nervy. Pani Božena to robí naopak. Nikdy nejde pracovať vtedy, keď sa necíti dobre a nie je dobre naladená. Práca by sa nepodarila a ľudia podľa nej spoznajú, ak niečo urobí s láskou. Ktosi jej povedal, že musí mať lakte, aby sa predala. Vlastne ani nevie, či ich chce. Rada by, aby si ľudia jej výrobky kúpili sami, bez toho, aby im ich niekto nanútil. Celá cesta od výroby k ľuďom by mala byť poznačená len jej osobou. Preto nezbiera inšpiráciu inde. Chce, aby to bola iba jej práca. Od nápadu až po kvetináč, maľované srdiečko či keramický obrázok. "S peniazmi by som sa možno cítila trošku slobodnejšia a nezávislejšia, ale rozhodne nie šťastnejšia. Moje šťastie je v pokoji, ktorý som našla, v láske k ľuďom, nech sú akíkoľvek a v odpúšťaní." Možno to znie čudne, no cesty osudu sú nevyspytateľné. Šťastie na nás čaká a my nevieme kedy a kde sa k nám na našej pozemskej púti pridá. To Božkino bolo, zdá sa schované, v hrude tvárnej hliny.
