Po zápase sa ideme najesť. Leh je väčšie mesto, hlavné mesto a turistické srdce LADAKHU, vo výške cca 3500 metrov nad morom. Je tu mnoho zahraničných turistov, väčšinou horolezcov a trekkistov, tak aj služby sú na vyššej úrovni. Pre naše potešenie. Večera v európskom štýle v German restaurant. Žalúdky stiahnuté po predchádzajúcich dňoch dostávajú zabrať. Večer vytúžená sprcha a normálna posteľ. Pred spánkom ešte čaj na terase vo víre nekonečných rozhovorov o problémoch tohto sveta.
Čarovný Ladakh
Piatok, 5. 9. 2003
Čaká nás odpočinok v úhľadnom vysokohorskom mestečku s príjemnou klímou a s nádherným koloritom budhistického festivalu, trhov, príjemných ľudí a útulných obchodíkov. LADAKH je odľahlý a ťažko dostupný región v štáte Jammu & Kashmir. Práve tu vyvrcholil vojnový konflikt s Pakistanom, označovaný ako Kargilská vojna. Do tejto oblasti nechodí mnoho turistov. Väčšina z nich prilieta. Po cestách ich sem doteraz prichádza málo. Práve preto si LADAKH uchoval svoj neuveriteľný kolorit, so živými stredovekými kláštormi, svätyňami a usmievavými mníchmi. Najviac kláštorov sa nachádza v Indus Valley a v okolí Lehu. Celý deň oddychujeme po náročnej ceste. Túlame sa mestom a okolím. Dnes sa začína festival, tak doobeda je v meste veľké upratovanie. Zametajú sa ulice, policajti riešia dopravnú situáciu a zaparkované vozidlá a predavači veselo sedia na zemi a predávajú svoj tovar. Okolo mešity prechádzame do starého mesta. Úzke uličky, tradičná tibetská architektúra. Stúpame k mestskému palácu na kopci. Kúsok vyššie je chrám budhu Maitreyu a na druhom kopci Namgjal Tsemo Gompa. Je odtiaľto nádherný výhľad na mesto. Vo vetre vlajú budhistické vlajočky ktoré nesú modlitbu do sveta. Festival by sa mal začať o dvanástej slávnostným sprievodom ulicami mesta. Mal by. Ale ako všetko v Indii je to len teoretické. V Indii nikdy nič neplatí. Festival sa začal s dvojhodinovým meškaním. Otvoril ho miestny dalajláma. Začal sa tradičným tancom v maskách doprevádzaný rytmom bubnov a hlasom trúb. Toto divadlo mi začalo pripadať rovnaké až po troch hodinách. Po večeri pripravujeme program na najbližšie dni.
Óm mani padme
Sobota, 6. 9. 2003
Ráno vstávame skoro. Prenajímame si auto na celý deň. Odchádzame na rannú modlitbu do kláštora v Tiksey. Obrovský kláštorný komplex je pre nás bludiskom. Po chvíli sa vymotáme zo spleti chodieb a nájdeme tú správnu komnatu. Veľká miestnosť osvetlená blikajúcimi sviečkami a lúčmi svetla prenikajúceho cez malé, špinavé obloky. Budha v pozícii lotosu a mnísi mrmlajúci si popod nos mantru Óm mani padme hum, óm mani padme hum, om mai padme hum, óm mani padme hum....stále dookola. Rytmické bubnovanie a zvuk trúby, zvončeka a činelu ešte umocňujú zážitok. Mnísi odriekajúci modlitby v šere chrámu s vôňou sviečok. Novici roznášajú slaný tibetský čaj s jačím maslom a campou (jačmennou múkou). A kúsok jablka ako zákusok. Skromné raňajky. Po skončení rannej modlitby sa chvíľu túlam kláštorom. Ďalšie kroky vedú do niekoľko kilometrov vzdialeného kláštora Hemis. Je to najvýznamnejšia gompa v Ladakhu a bola vybudovaná v 17. storočí. V kláštore žije v súčasnosti iba niekoľko mníchov a momentálne sú skoro všetci na festivale v Lehu. V takmer opustenom kláštore som našiel jediného mnícha. V žiari čarovného svetla, dopadajúceho z nebies. Ponorený do modlitieb vo víre bubnovania, udierania do gongu a hlasitého trúbenia si popod nos mrmlal mantru. Stále mi znie v ušiach jeho óm mani padme hum, óm mani padme hum. Kozmická energia v miestnosti sa dá vycítiť. Je čas vrátiť sa do Lehu. Po obede máme naplánovaný ešte jeden trip. (Pokračovanie nabudúce)
Autor: Marián Minárik