Naše pivko je lepšie
Prechádzka mestom sa končí u ďalšej rodiny, ktorá nás pozýva do svojho domu. V izbe dominuje pec. Sedíme na kobercoch a domáci nás ponúkajú nakrájaným jablkom. Sme poctení, pretože jablká sú tu veľmi drahý a nedostatkový tovar. Nedbáme ani na bezpečnostné pravidlá nejesť žiadne neošúpané ovocie a nepiť domáce nápoje. A tak neodmietame ani čank, tradičné tibetské pivo varené z jačmeňa. Chutí ako burčiak s pivom. Zaujímavá chuť a rýchlo stúpa do hlavy. Ďalšie poháre už odmietam. Dve malé deti hanblivo vykukujú spoza mamy. Darované hračky z nich zmývajú poslednú štipku ostychu a veselo šantia po malej izbe. Blíži sa podvečer a mne nedá vyliezť na horu týčiacu sa nad kláštorom. Idem sám, dýcha sa čoraz ťažšie. Občasný dážď mi sťažuje výstup, ale nevzdávam to. Po hodine som na vrchole. Výhľad je úžasný, kláštor i mestečko mám ako na dlani. V objatí hôr vnímam krásu a drsnosť miestnej krajiny. Začína pršať a dážď zosilnel, neváham a zostupujem dole. Kým zídem ku kláštoru, je po daždi. Do dediny to mám 10 minút chôdze. Prichádzam akurát včas. Podáva sa večera. Po večeri chvíľu konzultujeme so starým mníchom naše problémy a ideme spať. Ráno treba skoro vstávať. Autobus odchádza o 7.15. Noc je tvrdá, spíme len na zemi prikrytej kobercom, psí štekot a zavýjanie preruší občas prechádzajúci nákladiak.
Štvrtok, 4. 9. 2003
Fotiť sa nesmie
Ráno vstávam pred piatou aby som stihol východ slnka. Je chladno ale vonku sa už pracuje. Konečne začalo vychádzať slnko a predo mnou ožívajú himalájske velikány. Prebúdzajú sa aj dedinčania a my sa chystáme pomaly na odchod. Zatiaľ čo domáci chystajú raňajky, balíme si veci. O hodinu odchádzame do Lehu. Prichádza autobus a batožina putuje na strechu. Tak ako vždy. Cesta je úzka a vytesaná do skaly. Z jednej strany hlboký kaňon a z druhej hora. Kam sa vyhnúť pri obchádzaní? Kedysi tu horko-ťažko prešla karavána s jakmi a dnes majú rovnaké problémy autá. Prichádzame k Indusu. Tu ešte nie je veľký, ale má blahodárne účinky na krajinu, ktorá konečne ožíva. Pasová kontrola a prísny zákaz fotiť. Vojak so samopalom nás upozorňuje: NO PIKČUR! Stíham spraviť pár fotiek a s úsmevom na tvári odchádzam do autobusu. V rieke leží prevrhnutý nákladiak. Cestou berieme stopárov. Sú to mnísi zo Spituk Gompy. Krajina sa mení. Už to nie sú len skaly. Objavujú sa prvé stromy. Mimoriadna zmena plánu.
Kláštor je v zozname UNESCO
Po ceste máme jednu z najvýznamnejších budhistických pamiatok na svete. Len niečo cez 3 kilometre od hlavnej cesty leží Gompa Alchi - jeden z najstarších, historicky najvýznamnejších kláštorov z 11. storočia. Tradičné stupy a čhörteny popri ceste sú v celom Ladakhu bežné. Sú to symboly vyjadrujúce vieru. Kláštor je zapísaný na zozname UNESCO. Práve prebieha rekonštrukcia, prísny zákaz fotiť a platí sa vstupné....na chod kláštora. Štyri sochy budhov, vzácne zvitky s posvätnými textami a nádherné fresky. Budha súcitu, budha budúcnosti a budha múdrosti v nadľudskej veľkosti. Skutočné náboženské lahôdky. Zákaz fotiť! Starý mních prísnym okom sleduje každý náš pohyb a pri náznaku pohybu smerom k fotoaparátu rázne zakročí. Čas tlačí, tak sa ide ďalej. Pred nami je Leh. Klesáme a stúpame a klesáme...a opäť sa driapeme hore - celých 60 kilometrov. Míňame vojenské základne s označenými sektormi i malé dedinky. Je pár minút po tretej hodine, keď prichádzame do mesta. Konečne civilizácia! Normálny hotel, sprcha, reštaurácie a internet. Šéf hotela Tsomo-Ri je drobný kašmírčan Jásin. Ubytujeme sa a hneď máme pripravený program. V Lehu je náboženský festival tak sa koná mnoho osláv. Jásin komentuje zápas v konskom póle. Je významným členom miestnej komunity a bez neho sa hrať nezačne. Nasledujeme ho uličkami Lehu na štadión a zápas sa môže začať. Jásin pozná všetkých hráčov i kone. Komentuje akoby mu šlo o život. Hrá armáda proti polícii. Je to skvelý zážitok. (Pokračovanie nabudúce)
Marián Minárik, foto autor
