Na cigánskej svadbe
V minulom čísle sme skončili rozprávanie o Indii opisom Himalájí. Naše putovanie touto mimoriadne zaujímavou krajinou pokračuje.
To, čo sme videli, zažilo možno pár ľudí na Slovensku. Pravá cigánska svadba. Sme so ženíchom a jeho rodinou. Staršinovia posedávajú, ženy spievajú a vyprevádzajú ženícha k neveste. Chvíľu tam fotím, aj keď je veľmi ostré svetlo a snímky pravdepodobne nebudú najlepšie. Nevesta býva o kus ďalej v inom "príbytku". Bývajú v stane pozliepanom z modrého igelitu a kúskov dreva. Ako núdzový prístrešok si to viem predstaviť, ale bývať v tom? To určite nie. Skvelý zážitok. Táto početná menšina si hovorí Gypsies, čiže cigáni a sú na to hrdí. Ako pokračovala svadba neviem, pretože sme sa museli vrátiť. Naobedujeme sa u Manzoora a ideme ďalej. V Sonnamargu sa žije len v lete, keď nie je sneh. Ľudia cez zimu žijú na juhu. Dokonca aj armáda odtiaľto sťahuje veľkú časť svojich jednotiek. Nahádžeme batohy na strechu autobusu, rozlúčime sa a čakáme, kým kolóna vyrazí. Pohybujeme sa vo výške cca 3000 metrov nad morom.
Zradný defekt
Cesta je prašná a armáda bdie nad našou bezpečnosťou. V horách je vidno palebné pozície a mosty strážia guľometné hniezda. Rozstrieľané dopravné značky svedčia o tom, že tu býva občas veselo. Do Lehu nám ostáva prekonať ešte vyše 400 kilometrov. Teším sa na sprchu a normálny hotel. Posledné dni boli náročné a pred nami je neznámo. Klesáme a stúpame, obchádzanie je náročné a častokrát musíme cúvať. Už viem, prečo je v autobuse aj pomocník vodiča. Hory sú čoraz mohutnejšie a zelene je pomenej. Dostávame defekt kúsok pred pohraničným mestečkom Drass. Vodič nás upozorňuje, aby sme tam nešli, pretože je to veľmi nebezpečné. Nedáme si povedať. Dávame mu inštrukcie, aby nás vyzdvihol na dohodnutom mieste.
Oprava trvala asi dve hodiny, tak sme mali čas na prehliadku. Drass je druhé najchladnejšie obývané mesto na svete a leží na indicko-pakistanskej hranici. 9. januára 1995 tu namerali 60 stupňov pod nulou. Aspoň je tak napísané na informačnej tabuli projektu Himank. Celé mesto je vlastne len jedna hlavná ulica a pár "domov". Na miestnom ihrisku sa hrá futbalový zápas. Sme pre nich atrakcia. Očividne tu nechodia žiadni turisti. Nemocnica má nad vchodom vystavený cenník zákrokov. EKG za 50 rupií alebo röntgenové vyšetrenie za 60 rupií a vyšetrenie moču gratis. My sa sťažujeme, že sa na Slovensku platí 20 Sk u lekára. Veľký bilboard oznamuje, že v Indii je zakázané ultrazvukom zisťovať pohlavie dieťaťa pred narodením pod hrozbou väzenia, odobratia licencie lekára a vysokou pokutou. To isté čaká aj osobu ktorá bude nútiť ženu podstúpiť takýto test. Je známe, že keď sa v Indii narodí dievča, nie je vítané do rodiny. Je pre ňu len na obtiaž aj kvôli vysokému venu, keď sa bude vydávať. Preto mnohé ženy keď vedia, že čakajú dievčatko, radšej potratia.
Pravý život v Kašmíre
Ulica je prašná, ale panuje tu čulý ruch. Obchodníci ožívajú s naším príchodom. Potrebujeme kúpiť vodu, ale nikto nemá balenú. Zato baraninu za pár rupií nie je problém zohnať. Kúpime si aspoň banány. Sú vynikajúcim zdrojom energie a stoja všade rovnako. 10 rupií za päť banánov. Dobrá cena! Takto vyzerá pravý život v Kašmíre. Koleso je opravené a môžeme ísť ďalej. O pár hodín zastavujeme v Kargile. Najbližšiu noc strávime v hoteli Continental. Stále sme na hraniciach s Pakistanom. Toto 6-tisícové mestečko patrí medzi najnebezpečnejšie. Väčšiu časť obyvateľstva tvorí národnostná menšina Purkiov. Máme zákaz opustiť hotel. Tak sa aspoň navečeriame a dáme si toľko očakávanú sprchu. Šváby ani ostatná háveď mi už nevadia, dokonca ani studená voda, a to ju nemám rád. Večer trávim praním a sušením oblečenia. Nakoniec ešte skontrolujem techniku a zaľahnem do spacáku. Povlečenie nie je totiž práve najčistejšie. Skoro ráno vstávame. Je niečo po šiestej hodine a v hoteli majú očividne ešte noc. Raňajky je problém vybaviť. Nakoniec sa podarilo. Kupujeme balenú vodu a znovu nakladáme batožinu na strechu autobusu. Je stále tma a cesta ubieha pomaly. Svetlá autobusu fungujú akoby tam boli namiesto žiaroviek petrolejky. Začína svitať a pred nami je dlhá a úzka cesta do Lamayuru. (Pokračovanie nabudúce)
Marián Minárik, foto: autor