Cenná kozia srsť
V minulom čísle sme skončili rozprávanie o Indii putovaním po Kašmíre.
Robíme si krátku prestávku v malej podhorskej dedinke. Vidíme na školu v údolí.
Plechová strecha a zablatené ihrisko dávajú tušiť, ako to tam asi vyzerá. O pár dní to vidím na vlastné oči. Deti pobehujú v uniformách po ihrisku. Dievčatá majú dlhé modré šaty a na hlave šatku. Kašmír je moslimský a islám vyžaduje, aby boli ženy zahalené. A všade sú vojaci. Kupujeme si práve upečené placky v tradičnej peci. Taká pec by sa mi páčila doma. Sme turisti, tak nám ich zabalia -do novín. Kolóna vyráža ďalej a my tiež. Cesta je skutočne adrenalínová a slabšie povahy sa radšej ani nepozerajú von z okna. Hlboké zrázy a cesta vysekaná do kameňa. Cesta je úzka a väčšinou je problém obísť protiidúce auto. Cúvame niekoľkokrát na rozšírený úsek cesty, aby sme mohli ísť potom ďalej. Cesta je nespevnená a zosuvy sú bežné. Robotníci zahalení kúdolmi prachu narýchlo opravujú poškodené úseky. V tejto nehostinnej časti žijú asi len pastieri, ktorí chovajú stáda kôz. Z ich srsti sa robí najkvalitnejšia vlna na svete, ktorej sa hovorí pašmína. Stretávame karavány. Tradičný spôsob dopravy sa stále používa. Prekvapilo ma, že náklad nesú ťavy a nie jaky, ktoré by som v tejto časti sveta očakával. Hory sú nádherné...skoro ako Malá Fatra, len trikrát väčšie.
Namiesto splachovača kopa hliny a lopata
O pár hodín neskôr prichádzame do Sonnamargu. Víta nás usmiaty Manzoor vo svojom "hoteli" Sun Flower. Sonnamarg znamená v preklade zlatá lúka. Na jar tu zakvitnú žlté kvety a podľa toho vznikol názov tejto dedinky. Manzoor je veľmi milý. Ubytujeme sa v izbe bez nábytku. Iba na dlážke naukladané koberce a jedno deravé okno prepúšťa trochu svetla. Jediné umývadlo je v "jedálni" a záchod je diera v zemi. Namiesto splachovača je kopa hliny a lopata. Sme takí vytrasení, že nám to je jedno. Miestnosť je dosť malá a o vystretých nohách, keď si ľahnem, môžem len snívať. Prečo som tak narástol??? Máme čas, kým nám jeho pomocník pripraví večeru, tak sa túlame po dedine. Sme stredobodom pozornosti a deti nám nedajú pokoj. Manzoor nás ochotne sprevádza a zavedie nás do vlastného domu. Majú dve kuchyne, jednu vonku a druhú vnútri. Bývajú veľmi skromne, ale očividne im to stačí ku šťastiu. Polorozpadnuté domy a jediná mešita v Indii s podlahovým kúrením. Vzadu je veľký kotol na vodu a tou sa vyhrieva dvojitá podlaha. Odtiaľ horúca voda putuje do umyvárne. Majú to dobre vymyslené. Slniečko pekne svieti a je príjemne. Idem sa prejsť po okolí sprevádzaný húfom detí žobrajúcich peniaze alebo fotku. Samé sa tisnú pred objektív. Akonáhle zašlo slnko za vysoké štíty, citeľne sa ochladilo. Idem späť k Manzoorovi. Jeho pomocník upiekol kurča. Po večeri idem znovu do terénu, kým nebude úplná tma. Večer sa koná malá oslava. Sme atrakcia pre domácich a je ich plný celý lokál. Nechýba ani armáda. Vojak či terorista...žiadny rozdiel. Spája ich hudba a tanec. Nikdy nezabudnem na tanec sikhského vojaka v ten večer. Idem si ľahnúť, aby som bol ráno čerstvý.
K ľadovcom na cigánskych minikoníkoch
Utorok, 2. 9. 2003
O siedmej je budíček. Prenajímame si od miestnych cigánov ich minikone a ideme sa pozrieť k ľadovcu. Cesta ubieha pomaly a koníky idú po úzkom chodníku medzi skalami. Každú chvíľku dvíham nohy, aby som sa niekde nezachytil o skalu. Schádzame do údolia, kde prebrodíme riečku. Nohy mám celé mokré. Voda je ľadová, ale treba sa dostať na druhú stranu. Po dobrej hodine jazdy sme na mieste. K ľadovcu treba ešte šliapať do kopca a tak kone zaparkujeme u miestnych pastierov kôz a vydávame sa na cestu. Skáčeme zo skaly na skalu a znovu sa musíme dostať na druhú stranu riečky. Je tu most, teda brvno cez rieku. Opatrne sa dostávame na druhú stranu a pokračujeme ďalej. Stále stúpame a cítime, ako redne vzduch. Dýcha sa čoraz ťažšie, ale nenechávame sa odradiť. Sme na samom úpätí Himalájí. Ľadovec je nádherný. Spod neho vyteká riečka, ktorou sme sa brodili. Už viem, prečo bola voda taká chladná. Chvíľu sa po ňom prechádzame a schádzame späť.
Autor: Pavol Minárik
