Pri narodení meral len 36 cm, vážil však asi 3,5 kila. Po ňom prišlo na svet ďalších päť súrodencov. Rudolf ich však nikdy vo výške nedobehol. V osemnástke sa zastavil na čísle 124 cm, odvtedy Rudolf nepodrástol ani o centimeter. "Nepomohlo mi ani ťahanie za uši, ani kyslá kapusta, ktorú som musel jesť," smeje sa dnes.
Hoci do základnej školy nastúpil o rok neskôr ako jeho rovesníci, v ničom nezaostával. Naopak. Po jej skončení ho prijali na ekonomický smer Strednej poľnohospodárko-technickej školy v Žiline. Maturoval v roku 1978 ako jediný chlapec v triede. Spolu s ním 32 dievčat zo všetkých kútov Slovenska. "Spolužiačky ma nosili na rukách, na MDŽ som im kupoval kvietky," spomína Rudolf s nostalgiou i úsmevom. Celé štyri roky býval v internáte. "Nikdy som sa necítil kvôli mojej výške hendikepovaný. V škole som mal veľa dobrých priateľov, nikto ma nepodceňoval, hrávali sme stolný tenis a potajomky chodili na pivo," priznáva sa s odstupom rokov. Po maturite začal pracovať ako ekonóm v miestnom družstve. Tam vydržal celých 12 rokov. Ďalšiu šancu dostal na zimnom štadióne v Žiline ako účtovník a predavač plagátov. A nechýbalo veľa, mohol sa stať aj krasokorčuliarskou hviezdou.
"Raz tam vystupovala americká ľadová revue Holiday on Ice. Stretol ma riaditeľ a manažérka, padol som im do oka a ponúkli mi angažmá. Začal som tvrdo trénovať a učiť sa po anglicky. Nebolo to jednoduché. Mal som problémy s obuvou, dostal som svalovú horúčku, mal som dva ťažké úrazy, keď som raz spadol na hlavu a druhýkrát mi trénerka prešla korčuľou po zápästí. Absolvoval som testy vo Vítkoviciach aj v Prahe. Korčuľovať sa viem perfektne, aj angličtina mi išla. Mal som však problémy s niektorými akrobatickými cvikmi, ktoré odo mňa žiadali a okrem toho som musel bojovať aj s trémou. Medzitým mi zomrel otec a hoci mi všetci držali palce, moja krasokorčuliarska kariéra sa skončila," nenápadne si utiera slzy, ktoré sa mu zjavili v očiach.
Napriek tomu ho optimizmus neopúšťa. Má stále čo robiť. Na korčuľovanie nezanevrel, v zime hráva hokej, ale aj šach či dámu, má rád futbal, je manažérom mládežníckeho futbalového mužstva v Dlhom Poli. Jeho veľkou láskou je aj stolný tenis a usiluje sa, aby v obci mali opäť stolnotenisový oddiel. "Hrávam ho už tridsať rokov. Bol som aj na majstrovstvách republiky telesne postihnutých v Nových Zámkoch, skončil som šiesty," rozhovorí sa o obľúbenom športe. Každý rok je v Dlhom Poli organizátorom veľkonočného i vianočného turnaja. Na tom poslednom skončil v mužskej kategórii na 4. mieste. Na otázku, či mu nie je stôl privysoký, odpovedá so smiechom: "Nie, je mi akurát, a keď treba, tak si podskočím." Zdá sa, že keď sa v Dlhom Poli niečo deje, Rudolf je vždy pritom. Či sa pochováva basa alebo stavajú máje. "Zdravie mi našťastie slúži, problémy mám len zo zubami. Zubára sa bojím najviac na svete," dodáva malý veľký muž, Rudolf Veščičík.
