Do redakcie sme dostali list, ktorý opisuje situáciu tejto rozvedenej ženy, ktorá býva so svojimi deťmi v ťažkých podmienkach. Do tejto situácie sa nedostala vlastnou vinou. Údaje z listu boli pravdivé. V tomto prípade by sme sa však radšej asi presvedčili o opaku.
"V dedine žijem s deťmi už siedmy rok," začína svoje rozprávanie Katarína. "Začalo sa to tým, keď som sa ako mladá vydala, asi za toho nesprávneho muža." Jej životný príbeh začal šťastne, onedlho však veci nabrali zlý obrat. Muž píjaval, bil ju, dokonca ju na Štedrý večer vyhodil z domu. Odišla od neho, potom sa opäť vrátila, vraj z lásky, aby však nakoniec definitívne odišla. Dnes sú rozvedení a Katarína sa sama musí starať o svoje dve deti. "Najprv sme odišli do Čadce, kde nás prichýlili v misionárskom dome rehoľné sestry. Nemohlo to byť nastálo, jedného dňa nám povedali, nech si nájdeme nové bývanie. Tak sme si zobrali veci a odišli sme." Katarína Hudeková zastala s deťmi v Žiline. Chvíľu bývala u rodičov, ale ani tam nemohla zostať natrvalo. Hoci to vyzerá ako zázrak, aj z toho minima prostriedkov, ktoré dostávala, kým bývala v Čadci, dokázala ušetriť niekoľko peňazí.
Za ne si na inzerát kúpila domček - v dedine Lopušné Pažite. Je malý a napriek snahe majiteľky, očividne potrebuje opravu. Potrebujú ju najmä steny, podlaha, postele, dvere. Základné potreby v domácnosti sú buď pokazené alebo ich vôbec niet: žehlička, vysávač, iskriaca automatická práčka, plyn unikajúci zo starého sporáka. "Na všetko treba veľa peňazí. Tých však nemáme nazvyš. Dostávam len sociálnu dávku, prácu sa mi nedarí zohnať. Manžel tiež neplatí výživné tak, ako by mal. Keď sme sem prišli, nepoznali sme tu skoro nikoho," hovorí Katarína. Našťastie si tu našla priateľky, ktoré jej pomôžu, s čím sa dá. Pomohol jej aj starosta a zamestnanci zo sociálneho úradu v Kysuckom Novom Meste. "Ivko je siedmak, Veronika je mladšia," pokračuje v rozprávaní Katarína. Obaja tu majú kamarátov, mame pomôžu s robotou okolo domu, Ivko aj rád navarí.
Možno z neho raz bude kuchár. Veronika je pekné dievčatko, ale mama prežila ťažké chvíle pri jej narodení aj neskôr. "Veronika po narodení podstúpila ťažkú operáciu, lekári jej nedávali veľkú nádej, mala slabé srdiečko. Neskôr musela podstúpiť ďalšiu ťažkú operáciu. Kvôli týmto operáciám mala Veronika chvíľu nedokrvený mozog, dnes má občas problémy pri učení a chodí do špeciálnej školy. Pravidelne musíme chodiť na kontroly do Bratislavy, ktoré stoja veľa peňazí." Kvôli dcérke má Katarína aj problémy s tým, aby si našla prácu. Pred časom mala možnosť ísť pracovať, ale išlo o zamestnanie na zmeny, aj na nočné. Nemal by sa však kto postarať o deti. Katarína si preto hľadá prácu počas dňa. Je vyučená strojárka, ale bola aj opatrovateľkou a páčilo sa jej to. Nájsť prácu je však ťažké. Rovnako ako kráčať ďalej.
"Občas si poplačem, ale inak som optimista," hovorí.. Priateľa nemá, a tak starosť o deti a okolo domu leží len na jej pleciach. Nedostatok sa prejavuje všade - v oblečení, jedle, v potrebách do školy. Kataríne pomáha prechádzať cez ťažké obdobie len vedomie, že jej deti sú zdravé, napriek tomu, že malá Veronika má srdiečko stále slabé. "Na oblok sme si nedávno postavili dreveného slona, lebo vraj nosí šťastie," končí svoje smutné rozprávanie. Veríme, že tento sloník naozaj prinesie do ich domčeka šťastie a kúsok teplého slniečka.
