Týchto slov sa drží 44-ročný Michal Šadibol z Novej Bystrice. Je vďačný za to, že pred štyrmi rokmi neprišiel o život a že sa môže tešiť zo svojej rodiny. Aj keď tá musí čeliť nielen každodenným bežným starostiam, ale aj tým, ktoré sú pre mnohých z nás absolútne nepochopiteľné. Ide o byrokratické postupy úradov, ktoré túto, už aj tak ťažko skúšanú rodinu, oberajú o pokoj. "Čo bude s nami"? pýtajú sa.
Michal Šadibol je invalidný dôchodca. Namiesto pravej nohy má protézu, je odkázaný na francúzske palice a má sedem nezaopatrených detí. Možno si poviete, že takých prípadov je viacej. Vari by bol lepšie na tom, keby bol zostal bez prstov na rukách. Vtedy by totiž nemal problém a invalidný dôchodok by mu priznali. Jemu však prišlo rozhodnutie, že mu od apríla pozastavujú jeho vyplácanie. S možnosťou odvolať sa. Navrhli mu napríklad robiť vrátnika. Kde? To už mu nepovedal nikto. Ktovie, z ktorých čias pochádzajú "odborníci", ktorí o invalidite a možnostiach robiť, rozhodujú. Vedeli by totiž, že dnes vrátnici nesedia s prepáčením len na zadku, nebafkajú fajku a nečítajú noviny.
Demokracia totiž priniesla so sebou zmeny. A to aj v rámci stráženia objektov. Dnes napríklad taký "vartáš" musí ovládať sebaobranu, byť maximálne pohyblivý. Ako by takúto robotu zvládol muž, ktorý sotva prejde po dome, je otázne. Navyše, dnes, keď je núdza o robotu, je už aj funkcia vrátnika vychytená. A to ľuďmi, ktorí si, čo sa týka zdravia, môžu poklopkať po dreve.
Michalova manželka Anna je štyridsiatnička a do uplynulého utorka, kedy najmladšia Barborka dovŕšila 3 roky, bola na materskej dovolenke. V čase našej návštevy bola akurát na "sociálnom", aby sa informovala, čo ďalej.
"Ten deň si presne pamätám. Bolo to 4. októbra 2000. Pracoval som vtedy ako elektrikár v podniku SEVAK Žilina, v úpravovni vody v Novej Bystrici. Po robote som bol na svojom pozemku a s pomocou kultivátora som pripravoval pôdu na sadbu zemiakov. Chcel som zodvihnúť zo zeme kameň, pošmykol som sa a stroj mi posekal pravú nohu. Ako som sa držal, dolámalo mi aj pravú ruku. Z pravej nohy mi zostalo len desať centimetrov. Asi rok som maródoval, potom som dostal výpoveď. Vrátil som sa z "posudkovej" s verdiktom - invalid. Od úrazu prejdem iba ak po izbe. Celá domácnosť leží na pleciach mojej ženy, ktorej pomáhajú deti.
Keď treba napríklad pripraviť drevo na zimu, či pri iných ťažkých robotách, pomôžu susedia a príbuzní. Som im za to nesmierne vďačný," hovorí Michal. V kuchyni sa k nemu túlia 3-ročná Barborka a 4-ročná Danielka. Otec ich hladká po vlasoch a z očí mu tečú slzy. Nevie, čo bude ďalej, najmä z čoho bude teraz deväťčlenná rodina žiť. Najstarší Miško bude mať 18 a učí sa v Tesle v Nižnej na Orave, o rok mladší Lukáš v Čadci za murára, zo 16-ročného Mirka bude stolár, 15-ročná Lenka a 10-ročný Adamko chodia do miestnej základnej školy.
Keď byrokracia, tak byrokracia. Predčasom mu zo zdravotnej poisťovne prišlo lajstrov, že má vrátiť aj palice. Nestalo sa tak len vďaka doktorom, ktorí mu dali potvrdenie o jeho zdravotnom stave a o tom, že francúzske palice potrebuje. Michal je vďačný najmä lekárom, ktorí ho "zreparovali". Spomína primára traumatologického oddelenia MUDr. Romana Jablonického, aj miestneho lekára MUDr. Vladimíra Korčeka, ktorý keď je treba, príde k nemu domov.
Životný osud tejto rodiny je skutočne dojímavý. Ľudia, ktorí majú srdce na pravom mieste a vedia, čo je to cit, možno vedia, čo momentálne táto rodina prežíva. Čo však povedať na tých, ktorí Michalovi pri rôznych vybavovačkách vyčítajú dokonca jeho deti. Jeden úradník sa ho napríklad s posmechom v hlase opýtal: "Kde ste ich toľko nabrali?" Áno, svet je taký. Aj keď vás postihne nešťastie, niektorí vám závidia aj to posledné šťastie. A tým sú pre Michala a jeho ženu Annu práve ich deti.
