Monzúnové počasie sa ozýva čoraz viac a kvapky dažďa ovlažujú naše horúčavou zmorené telá. Pevnosť je ponorená v mrakoch, dážď a nízka viditeľnosť znemožňujú fotografovanie. Máme so sebou "špióna", ktorý sleduje, či náhodou nevyberám fotoaparát z brašny. Za fotografovanie sa platí extra. Mlčky sa teda prechádzame komplexom a vychutnávame si atmosféru. Komnaty maharadžových manželiek, dômyselne riešené kuchyne a nádherná architektúra. Robím potajomky pár fotografií interiérov. Táto pevnosť leží severozápadne od Jaipuru a je dielom Jai Singha II. Dal ju postaviť v roku 1734. Vraj je odtiaľto nádherný výhľad ja jazero Man Sagar a Jaipur.....asi keď neprší. Vraciame sa späť do Jaipuru. Je čas obeda a naše kroky smerujú do celkom čisto vyzerajúcej reštaurácie. Domáci jedia rukami. Teda pravou rukou, ľavá je považovaná za nečistú a používa sa na iné činnosti. V jedálnom lístku si vyberám "Chicken aj niečo" a som zvedavý, čo som si to vlastne objednal. Počítam, že tam bude kuracie mäso a príloha. Objednávam si s poznámkou "NO SPICE" a čašník chápavo prikyvuje a opakuje "NO SPICE, OK SIR. NO PROBLEM". Po chvíli čakania sa mi na stole objavila veľká misa s kopcom ryže, z ktorej vytŕča upečené kurča a vajíčka. Ochutnávam a zisťujem, že pravdepodobne čašník nepochopil, čo znamená NO SPICE. Prvé sústo zapíjam niekoľkými veľkými dúškami vody. S ďalšími sústami sa mi v ústach rozpútalo peklo, ale nemal som inú možnosť, ako potlačiť hlad. Čoraz častejšie siaham po fľaši s vodou. Po hodine odchádzame a ja ešte peknú chvíľu rozdýchavam dnešný obed. Sme kúsok od jazera Man Sagar. Domáci vraveli, že v ňom 7 rokov nebolo vody a tohtoročný monzún naplnil jazero vodou. Neviem, či máme tomu veriť. Pri jazere postávajú školáci.
Prestáva pršať. Som zvedavý, na ako dlho. Rád by som si prezrel JAL MAHAL (Vodný palác), ktorý tróni v strede jazera Man Sagar. Dá sa tam dostať iba loďkou, ale niekoľko rokov je tam vstup zakázaný. Postavil ho Sawai Pratap Singh v roku 1799. Kráľovská rodina ho využívala na lov kačiek a zábavu. Je známy svojou náročnou architektúrou a jeho štyri poschodia ležia pod hladinou. Viditeľné je iba piate poschodie. Presúvame sa do centra mesta. Staré uličky plné ľudí, obchodníci ponúkajúci najrozličnejší tovar, špina a smrad. Jaipur je pravdepodobne najindickejšie mesto. Výroba šperkov doslova na kolene, dielňa ako v minulom storočí. Prezrieme si dielňu a šéf nás pozýva do predajne. Rozdiel je vidieť aj cítiť. Čisto a príjemne chladno, na stole pripravené pohostenie. Vstúpili sme do jamy levovej a ocitli sa v spároch predavačov, ktorí nám ponúkajú nádherné šperky a rôzne polodrahokamy. No nekúp to! Po dobrej hodine odchádzame. Sme celí a zdraví, akurát ľahší o niekoľko rupií. Nechávame sa zatiahnuť do ďalšieho obchodu. Tentoraz sú to textilné výrobky. Majiteľ vysvetľuje spôsob spracovania a farbenia látok. Používajú len prírodné farbivá a my zabíjame ďalšiu hodinu. Ozaj, nekúpite sárí? Chceme si pozrieť ešte jednu unikátnu stavbu.
Hvezdáreň JANTAR MANTAR - najväčšie kamenné observatórium na svete. V Indii sa ich nachádza 5 a toto je z nich najväčšie. Zaujímavé tehlové kruhy, krivky a plochy, obložené žltkavou omietkou, vraj ukrývajú 18 obrovských prístrojov. Pri ich výbere (1728-1734) sa Jai Singh nechal ovplyvniť prácami cudzích astrológov, svojimi učiteľmi a matkou, ale mnohé z nich sú jeho vlastnými vynálezmi. Slnečné hodiny sa týčia do výšky 27 metrov a vrhajú tieň na oblý kamenný povrch. Čas sa dá odčítať s presnosťou na dve minúty! Nestíhame, už zavreli. Aspoň si ho obzeráme spoza múru. Je večer a my sa len tak potulujeme ulicami. Vraciame sa na hotel a "tešíme sa na klimatizáciu". (Pokračovanie nabudúce)
Autor: M. Minárik
