Neboli to dobrí kamaráti, keď ma nechali tak," žaluje sa 56-ročný Pavol Adamčík, ktorému v Bratislave pri rieke Dunaj omrzlo chodidlo. Amputovali mu ho až v čadčianskej nemocnici.
Pri pohľade na tohto Kysučana, pochádzajúceho z Vysokej nad Kysucou, by ste určite nepovedali, že ide o bezdomovca. No je to pravda. V metropole Slovenska zostal bez strechy nad hlavou. "Už predtým som pracoval tri mesiace ako brigádnik v automobilke Volkswagen a veľmi sa mi tam páčilo. Aj preto som neváhal, keď som dostal pred dvomi rokmi ponuku ísť tam pracovať ako technik k pásu," spomína si na svoj odchod z predchádzajúceho pôsobiska. Hovorí, že dlhé roky prežil na Morave, kde mu žije bývalá manželka s tromi deťmi. Hrdí sa dvomi synmi vo veku 30 a 26 rokov a 28-ročnou dcérou. Kontakt však s nimi neudržiava. Rozvedený je už 20 rokov. Istý čas žil v Turzovke, v byte so svojím bratom. Ten však medzičasom zomrel a švagriná byt prenajala. Faktom zostáva, že trvalý pobyt má v Turzovke naďalej.
V Bratislave sa vo fabrike príliš dlho neohrial. Čo sa stalo, čo nie, prepustili ho. Snažil sa pracovať brigádnicky a prespával v rôznych ubytovniach. Potom mu už nezostávali peniaze na nocľažné a tak sa ocitol na ulici. "Navštevoval som rôzne charity, kde sa mi dali najesť, mohol som sa tam umyť a vyspať," hovorí o mesiacoch strávených túlaním sa po hlavnom meste. V ten deň vraj s "partiou" sedeli pri Dunaji. "Niečo sme vypili a ja som spal ako zabitý." Nepamätá si, ako sa skotúľal až k Dunaju. Keď sa ráno prebudil, jednu nohu mal namočenú vo vode. Keby ho nebola zachytila regulácia a skaly pri vode, bol by skončil v rieke. " Po štyroch dňoch som už mal hrozné bolesti. Cítil som pálenie, štípanie. Nemohol som to vydržať. Išiel som k "milosrdným mníchom", ktorí tam majú svoj vlastný kostol. Povedali mi, že musím ísť bezpodmienečne do nemocnice. Odviezli ma na Antolskú, kde zistili, že ju mám omrznutú. Zostal som ležať v špitáli. Najskôr mi ju liečili, mysleli si, že ju zachránia. Potom mi povedali, že musia oddeliť čerstvé mäso od zmrznutého," hovorí Pavol a ukazuje na dolnú končatinu, ktorú pri rozhovore používa ako názornú ukážku. K omrzline prišiel, ako hovorí, asi pred mesiacom.
V bratislavskej nemocnici mu napokon povedali, že im nezostáva iné, než "rezať". "Neviem čo sa medzičasom udialo, no pred operáciou mi povedali, že mám svoj okres a svoju nemocnicu, že oni mi to robiť nebudú. Prišla čadčianska sanitka a odviezla ma sem." Pavol je očividne šťastný, že sa dostal do svojho rodiska. "Ešte som nezažil také férové jednanie. Primár je skvelý chlap, má šikovné ruky. Keď mi povedal, že sa mi budú snažiť nohu zachrániť a odrežú len to, čo bude treba, povedal som, nech to "ufaklia" až hore, nech sa zbytočne netrápia." Okrem lekárov, zdravotných sestier i nemocnice, ktorá sa oňho postarala, si nevie vynachváliť sociálnu sestru. "Predstavte si, aká je to dobrá duša. Urobila za mňa všetku papierovú robotu, povybavovala mi v Turzovke potrebné papiere. Kým nedostanem invalidný dôchodok, budem na sociálnej výpomoci," pochvaľuje si súčasnú situáciu Pavol, ktorý doposiaľ bol bez akýchkoľvek príjmov. Aby nám to nebolo pri jeho veku i výzore čudné, dodáva, že má preč dve tretiny žalúdka. Nuž a k tomuto handicapu, ktorý mu bránil nájsť si poriadne zamestnanie, sa teraz pridružila aj noha, z ktorej mu časť chýba.
"Mal omrznuté trištvrte chodidla, ktoré bolo čierne. Váhali sme, v ktorých miestach ho odstrániť. Napokon sme sa rozhodli pre úspornú operáciu s tým, že sa nám podarilo v členkovom kĺbe časť chodidla zachovať," povedal nám primár traumatologického oddelenia MUDr. Roman Jablonický.
"Keď skončím tu v nemocnici, pôjdem do azylového domu v Žiline, kde mi našli dočasný domov. Tam sa dám do "richtigu", sľubuje. Kde ho odtiaľ "nohy" povedú, zatiaľ nevie...
