Vtedy jej však príliš do smiechu nebolo. Poštár im totiž priniesol ružovú obálku. Keď si prečítala obsah, zdúpnela. Z obsahu usúdila, že jej muž má mladučkú frajerku. Celá vec sa napokon vysvetlila, no odvtedy je terčom jeho uštipačných poznámok. A za to všetko mohol práve svätý Valentín. Presnejšie, jeho sviatok...
"Ideme dnes na diskotéku?" opýtal sa Petry, ktorá si v zrkadle obzerala nový pulóver. "Čo povieš, pristane mi k farbe vlasov?" obrátila sa naňho s úsmevom. "No jasné, keď ide o oblečenie, mejkap, nové topánky, nikdy ma nepočúvaš," durdil sa. Objala ho a vtisla mu bozk na ucho, a tak celkom zabudol na svoju otázku. S Petrou sa poznali dva roky. Mal devätnásť, keď ju zbadal v cukrárni, kde sedela s kamarátkou. Očarili ho jej vlasy, čierne ako žúžoľ, modré oči a dlhé nohy. "Istotne to bude nejaká manekýnka," pomyslel si v duchu. Pozrel na svojho kamaráta Milana. Aj on civel na dievča sediace pri obloku. K šťastiu mu dopomohol osud.
Vlastne čašník, ktorého si nevšimli a nechtiac zapríčinili, že mu spadli poháre s kávou a šľahačkou, ktoré niesol k stolu s "čiernou madonou". Oblečenie jeho kamaráta neutrpelo žiadnu ujmu, no jeho bledá košeľa a bunda vyzerali, akoby vyšli z dielne nejakého avantgardného krajčíra. Kým sa obzeral, dievčatá sa išli rozpučiť od smiechu. Nahnevaný čašník odišiel po ďalšiu kávu, servírka zametala sklo a utierala podlahu. Márne sa snažil nájsť vreckovku. Pochopila jeho trápenie. Otvorila kabelku a vybrala odtiaľ plátenú vreckovku s drobnými kvietočkami. Prekvapilo ho to. V móde predsa boli papierové. Ani si nemohol spomenúť, kedy naposledy videl niekoho používať takúto. Prišla k nemu a podala mu ju. Lietal v oblakoch. Ona mu požičala vreckovku! Prisadli si a odvtedy začalo ich priateľstvo. Milan sa dal do reči s Petrinou priateľkou Zuzkou, po chvíli bolo zrejmé, že aj oni si veľmi dobre rozumejú. Ich kamarátstva prerástli do lásky.
"Haló, haló. Prosím, zobuďte sa pane," šermovala mu Petra rukami pred nosom. "Opäť ste začali snívať. Už by ste sa mali vrátiť do reálneho sveta," smiala sa. Spomenul si na diskotéku a zopakoval otázku. "No jasné, ideme. Mám predsa nový sveter," zanôtila. V klube stretli Milana so Zuzkou a prisadli si. Keď začali hrať, vykročili na tanečný parket. "Počúvaj, ty máš ale super babu. Nemohol by som si s ňou "zatrsať"? prikmotril sa k nim chalan s vlasmi odfarbenými na zeleno-ryšavo. "Daj nám pokoj, nájdi si inú spoločnosť," snažil sa ho izolovať. No "ryšavec", ako ho v duchu nazval, chytil Petru a začal s ňou predvádzať tanec podobný lambade. Tá sa smiala, až sa zadúšala. Očividne sa bavila. Jeho však zaliala vlna zlosti. "Ako sa to správa. Je predsa jeho. Nemá čo tancovať s cudzími." Prišiel k dvojici a snažil sa ju rozdeliť. "Nezúfaj "bobulik", dotancujeme a hneď som pri tebe.
Vidíš, ako nám to ide," žartovne sa usmiala. Nevie, čo to do neho vošlo. Nazlostený odišiel k stolu. Keď videl, že ho nenasleduje, zobral si bundu a odišiel domov. Čakal, že mu zavolá. Nestalo sa. Vedel, že je tvrdohlavá rovnako ako on. "Fajn, neozvem sa ani ja," pomyslel si a ponoril hlavu do kníh. "Bože, prečo som si práve ja musel vybrať medicínu," zažialil. No väčšiu bolesť, ako vidina neúspešných skúšok, mu spôsobovala Petra. Pichlo ho aj pri predstave, že zajtrajšok patrí sviatku zamilovaných. "Nemôžeme ho predsa stráviť každý zvlášť," smutne zauvažoval. Už to nemohol dlhšie vydržať. Zobral telefón a vykrútil jej číslo. Ozval sa mu záznamník. Čakal ju pred školou, no neprišla. Stretol akurát Zuzku, ktorá mu povedala, že Petra odišla s otcom na štyri dni do zahraničia. Vraj ho nechala pozdravovať a odkázala mu, že keď sa vráti, ozve sa mu. K domu sa vliekol ako zbitý pes. Keď vošiel do predsiene, počul z kuchyne hrozný krik. Nevedel, čo sa robí. Jeho rodičia sa predsa nikdy nehádali. Počul, že mama vyčíta otcovi akéhosi "bobulíka".
Vstúpil do kuchyne a zbadal plačúcu mamu a smejúceho sa otca. Nerozumel tejto komédii. Na stole bola ružová obálka a na nej otcovo meno a priezvisko. Matka ukázala na list. "Pozri, čo dnes dostal. Nejaká "pipka" ho oslovuje bobulík a posiela mu sto pús. Nekonečne ho miluje a nečaká na nič iné, než na to, kedy budú zasa spolu. Spoznal Petrino písmo. Sadol si na stoličku a začal sa smiať spoločne s otcom. Neveriacky na nich pozerala. Potom jej svitlo. Syn mal predsa také isté meno ako otec. Pripadala si ako hlúpa žiarlivá kača. Aby aspoň nejako odčinila svoje správanie, urobila svojim dvom milovaným chlapom ich najobľúbenejšie jedlo. Sviečkovú na smotane. Pri večeri syna požiadala, aby im najbližšie tú svoju Petru predstavil. Doteraz sa im totiž vôbec nepochválil, že má nejaké dievča. Odpustila sama sebe. Mal jej to predsa povedať, galgan jeden. Išlo ju poraziť, keď sa pozrela na svojho muža, ktorý sa s knedlíkom pri ústach potuteľne usmieval. Vedela, že tento fór bude spomínať pri každej možnej príležitosti.
