Máme tu ďalší sviatok. Pri 17. novembri je v kalendári napísané "Deň boja za slobodu a demokraciu". Povedali by ste, že to bolo toť, včera. A ono je to už pätnásť rokov. Za taký čas sa veru všeličo zmení. Aj sa zmenilo.
Spomínate si, ako sme si pred pätnástimi rokmi vyštrngali slobodu? Ako sme vyčistili trón, aby sa na ňom vystriedalo ktoviekoľko vládcov? Ako sa rúcali režimy a stavali koridory? Len sa nerobte, spomínate. Možno aj s nostalgiou. Vtedy všetkých spájala neláska ku komunizmu. Nadávali naň svorne - robotníci, vedci, umelci. Šepkali si vtipy o zlatú mrežu, ktorými, ako sa nazdávali, podrývali jeho základy. Svorne frfľali na to, ako sa papaláši vyvážajú v šesťstotrojkách a trinástkach, ako sa vyvaľujú pri mori v Bulharsku, Rumunsku, či vegetujú v Soči. Nečudo, že sa svorne postavili na námestia a svorne si sľubovali lásku, lepší, zdravší život. Nie, nejde o obhajobu bývalého režimu. Aj keď na druhej strane bol spoločný nepriateľ tmelom celého národa. Na koho dnes nadávať? Na desiatky strán a tisícky ich členov? Čo zostalo obyčajným ľuďom? Vzali im nepriateľa, sociálne istoty, rekreácie, ROH, pôžičky FKSP a takmer aj MDŽ a l. máj.
Vtedajší komunisti popri súčasných zbohatlíkoch a politikoch, ktorí by do Bulharska a Rumunska ani nepáchli, vyzerajú ako chudobní príbuzní. A ak si myslíte, že si to s nimi pôjde niekto vyštrngať na námestia, tak ste na omyle. Tie väčšinou zívajú prázdnotou. Sme akýsi lenivejší. Nuž, občas je na nich rušnejšie, no častokrát ani nevieme, o čo komu ide. Pred pätnástimi rokmi to bolo celkom iné.