Tentokrát od radosti. Radko sa usmieva, že sa viezol v aute so šiestimi žienkami, ktoré išli z vyšetrenia z Banskej Bystrice.
Na nešťastný deň -7. júl, kedy prišiel pri nehode o obidve končatiny, nikdy nezabudne. Jedenásť týždňov strávil v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Cvičil, posilňoval a učil sa jazdiť na vozíčku. A potom s protézami na bredlovom chodníku. "Priniesol som si barly. Viem sa síce postaviť, no neviem ešte chodiť," vysvetľuje Radko a ukazuje nám protézy. Vidieť, že už chytil zručnosť. Dáva si z pahýľov dolu obväz, obalí si ich gázou a vopchá do jednej časti protézy, ktorú zasunie do ďalšej. Potom sa snaží obuť botasky, ktoré mu kúpil brat. S pomocou opatrovateľky Ivety, ktorá im na štyri hodiny chodí vypomáhať do domácnosti. Nejde to. Botasky sú očividne malé. Radko spomína na začiatky s protézami. "Ľavú mi museli opraviť, pretože ma tak odierala, až mi tiekla krv. Teraz je to už našťastie v poriadku." Hovorí aj o problémoch, ktoré ho sprevádzali, keď sa snažil pohybovať po bredlovom chodníku. Keď prešiel na ňom 200 - 300 metrov, mal výkyvy tlaku. Raz sa mu prudko zvýšil, inokedy znížil. Otázkou zostáva, kto sa bude učiť s ním chodiť.
Opatrovateľku Ivetu pridelili do domácnosti po tom, ako Radko prišiel o nohy a jeho slepá mama, o ktorú sa dovtedy staral, zostala bez pomoci. Je to však len na štyri hodiny. Teraz by v každom prípade potreboval ošetrovateľku, možno i dve, ktoré by mu pomáhali. Učili sa s nim chodiť. Napokon, nemá ešte vyliečené ani pahyle, na ktorých zostalo veľa odrenín. Ak by ste si mysleli, že sa osud začal k tomuto chlapcovi správať trochu lepšie, mýlite sa. Zostal totiž bez akýchkoľvek príjmov. Nedostal dokonca zaplatené ani opatrovné za jún, kedy sa ešte o matku staral. To by nebolo všetko, musel vrátiť "štátu" šesťtisíc korún. Keď totiž skončil školu, začal poberať podporu v nezamestnanosti. Presne pol roka. Potom si vybavil opatrovné. Napokon sa stalo, že už prevzatú podporu musel vrátiť. Možno by to bolo naozaj fajn, keby všetky naše úrady pracovali promptne ako v tomto prípade. Ako sa však mohlo stať, že takto postihnutý chlapec odvtedy, ako sa mu stal úraz, nedostal ani korunu? Áno, možno aj vás napadlo, že bolo treba absolvovať obrovský kolotoč "vybavovačiek". Radko totiž mal len detského lekára a ten mu povedal, že v dvadsiatke už k nemu nepatrí.
Takže kto mu teraz vôbec vlastne dá doklad, že je invalid, že prišiel o nohy, že nemôže pracovať, že nemá žiadny zdroj príjmov? Radko krčí plecami.
Pritom potrebuje žiť. Z čoho? Ako má behať po úradoch, keď je na vozíku? Ako mu má pomôcť jeho slepá matka? Tá hovorí, že sa v tejto veci angažuje jeho brat. Ako vidieť, zatiaľ zrejme bez väčšieho úspechu. Nešťastná žena hovorí, že dostáva 5500 korún. A to im musí so synom invalidom vystačiť. Samozrejme, že Radko nezabudol na tých, ktorí mu pomohli. Vie, že na vkladnej knižke sa mu od dobrých ľudí nazbierali nejaké financie. Tie však bude ešte potrebovať. "Toto sú len prvoprotézy. Podľa toho, ako sa mi budú zmenšovať pahyle, zhruba za pol roka by som mal ísť opäť do Kováčovej, kde už dostanem trvalé." Teraz ho teší, že je so svojou mamou. "Aj na liečení som stále myslel na ňu a na svoj domov," vyznáva sa. Skutočne obdivuhodný vzťah matky a syna. Takmer ako z rozprávky. Len keby nebola taká smutná...
